Odlietali sme z Budapešti skoro ráno 20. decembra, prestupovať sme mali v Ríme a prílet do New Yorku sme mali naplánovaný ten istý deň o 17:00 hod miestneho času a tak sme sa tešili, že tam strávime celých sedem dní.
Bohužiaľ sa proti nám spikli temné sily a tak už cesta do Budapešti trvala nekonečných 5 hodín, pretože na ceste bola poľadovica. Lietadlo z Budapešti meškalo do Ríma dve hodiny a tak by sme let do New Yorku tak či tak nestihli, ale ani nebolo čo. Všetky lety pre nepriazeň počasia zrušili. Z dôvodu, že na letisku práve prebiehal zjazd najnepríjemnejších ľudí z celého Talianska, do čoho pekne zapadli aj všetci hysterickí cestujúci, pobehujúci z jedných informácií na druhé, mali sme pred sebou ťažký deň.
Už v lietadle sa k nám pripojila dvojica, muž s jedenásťročnou neterou - volajme ho Jožko. Počul, že hovoríme slovensky a obávajúc sa svojej neznalosti (jazyka a situácie) požiadal nás o pomoc. Neznalosť situácie som cítila aj ja až priveľmi, ale hovorila som si, že to nejako zvládneme.
Nebudem sa rozpisovať o tom čo všetko sme tam prežili (je to na samostatný článok, ktorý vlastne ani nemám chuť písať), ale vybavenie nových leteniek nám trvalo 5 hodín. Nakoniec nám ponúkli letenky na 24.12. (pani, ale to je business trieda!) alebo na 21.12. standby s prestupom v Atlante. Nevedela som, čo presne standby v leteckej terminológii znamená a vysvetlenie som nedostala, iba ubezpečenie, že lietadlo poletí. No hej, lietadlo áno. Ibaže toto kúzelné slovíčko znamená, že vy tam možno sedieť nebudete. Pretože palubný lístok dostanete iba v prípade, že v lietadle bude na poslednú chvíľu miesto. Ja toto vedieť, tak tam toho talianskeho fešáka asi pacnem s tými letenkami po prstoch, ale takto som s pokojnou mysľou odišla prespať do hotela (hotel aj stravu hradila v plnej výške letecká spoločnosť) a na druhé ráno sa opäť postavila do radu.
Odleteli sme. Z Atlanty už nie. Bolo plné lietadlo. Odleteli sme iným na iné letisko. Batožina odišla už tým prvým na JFK. Super. V New Yorku sme si zobrali taxík a skúsili šťastie, ale batožiny už nebolo. Tak sme na stratách nechali meno hotela, kde budeme bývať a dúfali, že nám hotel ešte držia (volala som, že sa zdržíme, ale viete ako to je) a budeme mať kde spať. Bolo 21.12. neskoro v noci, prišili sme o dva dni a nemali batožinu. Ale tak nejako sme to zvládali v pokoji (všetko je naozaj o tom ako sa nastavíte) a tešili sa z toho, že sme nakoniec šťastne dorazili. Hotel sme mali, bol pekný a mal skvelú posteľ.
Ale neodpustím si povedať zopár rád, ak by sa náhodou ešte niekto rozhodol cestovať ako Jožko.
ak už neviete žiadny iný jazyk ako slovenčinu, zoberte si do vrecka slovník,
ak máte mobil, zoberte si nabíjačku a nedávajte ju do kufra, tam vám nepomôže, keď sa vám mobil vybije, príručná batožina je tu práve na to
napíšte si na kus papiera adresu, kde budete v New Yorku bývať, colný úradník sa na to určite bude pýtať (nepomôže vám, že ju máte napísanú na kufri, ten máte totiž ešte v lietadle),
ak už podpisujete prehlásenie, že nemáte zo sebou žiadne potraviny, nemajte pritom klobásu a slivovicu v kufri,
a predsa len bude lepšie, ak si zopár euro za doláre vymeníte, euro je síce tvrdá mena, ale ten taxikár na to kašle.
Dosť bolo mentorovania, poďme si pozrieť nejaké fotky.
Výhľad z okna hotela - Manhattan -Queensboro bridge
Empire State Building - rozhodli sme sa, že tam pôjdeme na štedrý deň a kúpili sme si expres vstupenky, nám sa oplatili, pretože sme vynechali všetky fronty a išli hneď dopredu, čas bol pre nás vzácný
Na štedrý deň bolo nádherné počasie a tak sme vedeli, že výhľad budeme mať pekný.
Samozrejme, boli sme pozrieť sochu slobody. Bola nám však nepredstaviteľná zima a tak sme zvolili pohodlie a jazdu zdarma trajektom na Staten Island a sochu sme si nafotili zo všetkých uhlov.
trajekt
pohľad na Manhattan
tak sme dajako boli sklamaní, taká je celkom malá a voľajaká zelená... :-)
Večer sme zašli pozrieť rockefeller centrum a stromček, predsa len, keď sú tie vianoce...
Nabudúce niečo o jedle, jazzových kluboch, nakupovaní a ďaľších radostiach.
