Neodolala som a prilepila som sem zopár zaberov z mojej poslednej dovolenky v Turecku. Je okúzľujúce , ešte teraz cítim vôňu tých drobných kvietkov...
Dúfajme, že som nenafúkla z preľaknutia nad mojou vizážou. Cez deň som bola iba "za múdru".
Plachetnica musí byť ženského rodu, je šíhla a vznešená. Prosto dáma.
Milujem šum mora. Večer som si ľahla na opustené lehátko a nechala sa ovievať vánkom a uspávať zvukom.
Mám rada prístavy. Všade si ich fotím, cez deň, za súmraku, v noci. Prístav je záchytný bod, nádej, pevná zem a zároveň túžba po dobrodružstve, budúcnosť...
Maják... voľakedy som tak hovorila svojmu priateľovi. Bol svetielkom v mojom živote a zároveň oporou. Láskou.
V opustenosti je smútok, ale aj pokoj a útecha. Žiadne veľké vlny, iba oddych.
Byť iba kameňom, jedným z mnohých a čakať, kým na nájde turista, ktorý si ma odnesie domov a z láskou ma bude ukazovať všetkým znamym, dostatnem čestné miesto v sekretári a pri každom veľkom upratovaní ma opatrne vyleštia. Hmm, to by bol život :-)
