Nedávno sme sa s kamarátkou rozprávali o ženách, ktoré sa nevedia so svojím vekom vyrovnať. Chápem prečo to je tak, ale chce sa mi kričať, že starnúť je prirodzené a nespochybniteľne spravodlivé a že ak žena prijme svoj vek, môže vyzrieť do dámy. Rešpektovanej svojimi skúsenosťami a nadhľadom. Nepotrebuje súťažiť s dvadsaťročnými dievčinkami a nijako nepomôže natrieskať sa do ultraminisukne, dokonca aj keď tie nohy sú naozaj slušné. Nech zahodí to tesné tričko alá "miletička" s lesklými nápismi a zbierku bižutérie venuje neteri. Ak na to peniažky sú, tak nech radšej investuje do návštevy beauty poradkyne a ak to tak cíti nech vyskúša "zmenáreň", chce to kvalitný make-up, farbičky vedia totiž robiť zázraky. Farebná typológia pomôže zistiť, ktoré farby podčiarknu prirodzenú krásu. Ak je tých peniažkov menej tak určite pomôže kamarátka.
Nedávno som sa rozprávala s dvadsaťročnou kočkou. Sťažovala sa, že na diskotéky do Bratislavy chodia baby zo svojimi matkami. Že jej to príde zvrátené a choré. Že by už mali sedieť doma. Povedala som jej, že ich už možno prestalo baviť tancovať doma v zástere pri Fun rádiu. Potom som to vzdala. Nepochopila by, o čom hovorím. Keď som mala pätnásť tiež som si myslela, že tridsiatnici zomierajú na starobu. V dvadsiatich mi prišlo nechutné, že päťdesiatnici majú sex. Teraz keď zomrie niekto do šesťdesiatky hovorím, „taký mladý!". Raz aj ona pochopí.
Nemyslím, že som stará. Ale už nie som teenegerka. Proste som niekde uprostred. Je super byť uprostred. Sprava už nehrozí akné a zľava inkontinencia. Keď sa pozerám na svoje fotky keď som mala osemnásť hovorím si, že som bola pekná. Ale stále si pamätám ten pocit ako som neznášala fotenie, lebo som si myslela, že vyzerám otrasne. Aj teraz sa niekedy nerada fotím. Už sa teším keď budem mať šesťdesiat, budem hovoriť o týchto časoch ako o časoch, keď som bola mladá. Krásna.
