Pracujem so zákazníkmi a sedela som na roztrhanej stoličke. Tak som si objednala novú. Vypísala som asi tri rôzne formuláre, zaregistrovala som požiadavku v SAP-e, žiadosť mi schválili všetci traja moji nadriadení (mám ich v skutočnosti päť, trojstupňové riadenie je v mojej firme síce známe, ale v praxi neobľúbené).
Po pol roku mi začalo byť podozrivé, že sa nikto neozýva. Tak som si na správu služieb zavolala a dozvedela som sa, že to nie je len tak. Treba urobiť výberové konanie a stoličku vybrať čo najvhodnejšiu pre moju pozíciu. Hneď som sa cítila dôležitejšia! Nakoľko dve výberové konania už prebehli a jedného sa zúčastnil sám člen predstavenstva, je to na sľubnej ceste. Hurá! S prísľubom, že stoličku dostanem do menín (november) som zložila.
V decembri som pochopila, že ju nedostanem ani pod stromček.
Tak som opäť volala, teraz som sa dozvedela, že „ten“ člen predstavenstva už u nás nepracuje a tak sa urobilo nové výberové konanie. Že vraj do narodenín (marec) ju určite dostanem. Juch!
V apríli som dostala akurát požiadavku na vypracovanie vyraďovacieho protokolu na stoličku, na ktorej som sedela. Tak ma napadla zvrátená myšlienka, že keď si dám túto stoličku vyradiť a novú nedostanem budem sedávať zákazníkom na kolenách. Vzťahy sa výrazne zlepšia s mužskou časťou mojich zákazníkov a keďže ich je väčšina, nadobudla som presvedčenie, že je to premyslený strategický ťah môjho zamestnávateľa.
No čo už doba sa mení a treba sa prispôsobiť.
Tak som ten vyraďovací protokol vypísala (najprv som zháňala DKP, potom niekoho kto to môže potvrdiť, že toto DKP patrí k tejto stoličke a opäť dala podpísať vedúcemu).
Tento týždeň mi priniesli stoličku.
Trvalo to iba rok a pol a mám ju!!
Keď som sa pýtala pánov čo mi ju priniesli (odovzdali mi ju iba na základe vedúcim podpísanej výdajky) či odnesú stoličku na ktorej sedím a je pol roka už vyradená, tak povedali, že to zabezpečujú iní páni. OK. Po piatich telefonátoch som zistila, že vyraďovací protokol niekto stratil a tak neprebehla vyraďovacia komisia a musím ho vypísať opäť. „A prosím Vás, prineste ho osobne, všetci sem chodia osobne!“ OK.
Vytlačila som aprílovú verziu a šup za prvým pánom (ten čo má na starosti DKP), ten mi ju síce podpísal, ale zároveň utrúsil, že toto tlačivo už neplatí a už mi ho nikto nezoberie a poslal ma do inej budovy. V budove na druhom konci ulice mi panička na treťom poschodí zobrala papier a bez toho aby sa na mňa pozrela papier podpísala. Oznámila mi, že si mám urobiť kópiu a odniesť ju do tretích dverí naľavo. V tretích dverách naľavo panička tlačivo obzrela a povedala, že sa mi ozvú a mám si urobiť kópiu a odniesť na prvé poschodie. Na prvom poschodí mi iná panička oznámila, že teraz sa zvolá vyraďovacia komisia a dajú mi vedieť, kedy mám JA onú inkriminovanú stoličku odtlačiť do garáže na dvore, či do iného priestoru, ktorý mi včas oznámia.
Túto informáciu som síce prežila, ale iba ledva.
Pracujem v tejto firmičke dlho, ale až teraz som pochopila, že nákup a vyradenie mojej stoličky uživilo asi 30 ľudí. Hmm, keď budem veľká budem pracovať na správe služieb!!
P.S.: Minulý týždeň sa zopár mojich kolegov dozvedelo, že z pohľadu racionalizácie a organizačných opatrení musia z firmy odísť. Pracovali ako obchodníci - prvý kontakt
so zákazníkom, firma do nich investovala z hľadiska vzdelávania a osobného rozvoja, myslím, že vynaložené prostriedky sa firme aj adekvátne vracali. Pracovali veľa, pod stresom a neustálym tlakom od zákazníka aj požiadavkami firmy a balansovali na hrane.. „ je čosi skazené v štáte dánskom...“
