Jednoduché, že? Stačí zrátať príjem a výdaj a zistiť čo sa deje s rozdielom.
V mojej firmičke pracuje veľmi veľa ľudí a z odborov im ľudia rapídne odchádzajú. Aj ja som jednou z nich. A to som dokonca bola vo výbore. Alebo možno práve preto, že som tam bola.
Je pravdou, že odbory majú silné postavenie a ich poslanie by malo byť presadzovať pracovné, hospodárske, sociálne a iné záujmy zamestnancov. Toto naplnia vo chvíli keď vyjednajú kolektívnu zmluvu so zamestnávateľom, ktorá poskytuje zamestnancom isté záruky. Ale zamyslime sa nad tým, či skutočne k tomu potrebujú jedno percento z hrubého zárobku každého zamestnanca. Skúsme spolu chvíľku počítať, ak je tých odborárov 500, priemerný zárobok je 30 000,- Sk tak to činí 1.800.000 Sk. Väčšina odborových organizácii má samostatné hospodárenie, čo v preklade znamená, že rozpočet navrhuje výbor a schvaľuje ho valné zhromaždenie. V našej firmičke to funguje takto: ľudia sa pozvú na „honosnú“ večeru v hodnote cca 500,- Sk ktorú dostanú až po tom, čo odhlasujú rozpočet. Samozrejme, že neprídu všetci, ale nájde sa dosť takých, ktorí prídu, pretože dostanú zadarmo jedlo a dokonca po skončení schôdze na nich čaká tombola J . Takže hlasovanie väčšinou prebieha hladko a bez problémov. Ľudia odsúhlasia niekoľko zájazdov (nákupný do Poľska musí byť), vedia, že časť peňazí sa vráti formou vyplácania hotovosti (na kultúru, na kolekciu a pod.), niečo ide na tlač pre odborárov a potom tak viac-menej nepočúvajú. Tušia, že nejaká časť peňazí je určená pre štrajkový fond, ale neverím tomu, že keby sa tu aj nejaký štrajk zorganizoval, že by niekto mal dostatok osobnej odvahy, aby sa ho zúčastnil. Predsa len práca je to, z čoho žijeme a nikto nechce hrýzť ruku čo ho živí. Nevedia o tom, že odsúhlasili odmeny pre členov vedenia a nevedia v akej výške. Samozrejme, že vedia, že keby ich niekto vyhadzoval z práce, nemá vôbec zmysle obrátiť sa na odbory, nikto ich nezastane, pretože aj členovia výboru sú iba zamestnanci a tiež sa boja o svoje miesta. Členmi odborov sa nestávajú mladí ľudia, prečo asi? Pretože keď mu niekto strhne z platu cca 3.600,- Sk akú má protihodnotu? Ak sa mu späť vráti 1000,- Sk a zvyšok mu nevie nikto vysvetliť, nevidí dôvod zostávať. Má pocit, že peniaze sa niekde strácajú. Pravdepodobne by bol ochotný platiť vo chvíli, kedy by mu odbory skutočne poskytli ochranu a zamestnávateľ by si dôsledne dával pozor na to ako zo svojimi zamestnancami komunikuje napr. pri ich prepúšťaní.
Ale toto nefunguje, pretože odbory zasiahnu iba v prípade, že zamestnanec podá písomnú sťažnosť a povedzme si úprimne, chce sa Vám písať sťažnosť na zamestnávateľa a spoliehať sa na odbory, že sa Vás zastanú? Dôverujete im natoľko, aby ste sa spoľahli, že na to neskôr nedoplatíte?
Veľa otázok a riešením je iba maličkosť:
- zvážiť koľko peňazí je nevyhnutné vyberať pre chod odborov, možno by stačil malý udržiavací príspevok a nebolo by nevyhnutné mať vo výbore 12 ľudí a vyplácať im odmeny
- mať v odboroch ľudí zapálených pre vec, nie pre peniaze,
- úplná transparentnosť v nakladaní s finančnými prostriedkami
- identifikovať tie činnosti, ktoré nadchnú mladých ľudí a realizovať ich
- jasne deklarovať, čo konkrétne odbory dokážu pre zamestnancov urobiť mimo vyjednania kolektívnej zmluvy.
V takom prípade sa tam vrátim aj ja.
