Obaja sme sa práve vrátili z dovolenky a tak nám táto uchvacujúca zvesť, že výhra sa vyšplhala k niekoľkým miliónom unikla. Pravdu povediac so mnou to nijako nezamávalo, mala som doma gemblera a tak všetky tieto hry o peniaze sa mi prejedli a neverím im. Zato kolegovi sa rozsvietili oči, naježili fúzy ako Monty Jackovi, keď zacíti syr. Tak sme hneď začali spriadať plány o tom, ako by sme mohli s toľkými peniazmi naložiť. Veď snívanie je zdarma.
Samozrejme by sme si spoločne založili firmu – už ju plánujeme dlho, ale ako výhovorka nám slúži, že nemáme potrebný kapitál na rozbehnutie. Potom sme si povedali, že s toľkými peniazmi sa neoplatí pracovať a necháme pracovať peniaze za nás. Kúpime si byty v centre a budeme ich za eurá prenajímať zazobaným firmám. Ale čoby!, rovno kúpime celý dom a budeme žiť z prenájmu. Minulý týždeň som si prečítala, že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja platí 50 miliónov ročne za prenájom v Apolle. To mi príde ako dobrý obchod – pre prenajímateľa. Ja som si niekde v duchu povedala, že by som konečne začala pracovať pre tretí sektor a založila by som niečo podobné ako je Dobrý anjel. Táto nadácia je proste skvelá. Nielen preto, že pomáha ľuďom, čo to potrebujú, ale najmä preto, lebo ju založili ľudia, čo majú peniaze a tak nepotrebujú nadáciu tunelovať a obohacovať sa na úkor iných. Niečo by som vedela porozprávať o nadácii Úsmev ako dar. To je protipól.
Ale vrátim sa do reality. Športku sme si nakoniec podali ... spoločne. Ja štyri stĺpce a štyri kolega. Samozrejme, že sme nevyhrali nič. Pravdepodobnosť výhry je tak mizivá, že znie až smiešne, že práve ja by som mala mať šťastie. Nie som typ, čo dostane niečo zadarmo. Dnes som zistila, že kolega takto oblbol, ešte jednu kolegyňu a podal si športku aj s ňou. Promiskuitný jedinec!
Len mi tak zostalo v hlave... chcem byť bohatá. Naozaj by som vedela, čo s toľkými peniazmi urobiť...
