Keď som premýšľala nad tým, čo ma skutočne teší, stále mi prichádzali na myseľ iba knihy. Vždy, keď prídem medzi knihy, mám pocit, akoby som sa vrátila domov. Milujem knihy. Na začiatku som zvažovala, že otvorím čajovňu a zároveň čitáreň. Ja tam budem pobehovať v hipisáckej sukni a ponúkať moje čerstvo napečené koláčiky (milujem pečenie). Ľudia budú sedieť v sedačkách a budú čítať príbehy plné lásky a najmä šťastných koncov. Šťastné konce sú nevyhnutnosťou! Budem pozývať spisovateľov a tí budú čítať zo svojich kníh deťom, aby v nich prebudili tú lásku ku knihám, ktorú cítim ja. Budem pozývať hercov, ktorí budú čítať deťom z narušených rodín, aby v knihách našli oporu a nádej, ako som ju vždy našla aj ja. Vybudujem kútiky plné citátov, pre tých, ktorí nechcú čítať, ale krásna myšlienka ich prebudí z letargie. Vyrobím kútik „Christmas forever“, kde budú vianočné gule, hviezdy, mašle a anjeli, aby ľudia, ktorí si tam sadnú mali vždy pocit, že k sebe majú byť láskaví.
Všetko sa však zamotalo a ja preto, lebo som cítila intenzívny pocit, že v živote musím pomôcť môjmu kamarátovi som všetko nechala tak a súhlasila, že mu pomôžem rozbehnúť firmu. Všetko sa však opäť zamotalo a z firmy nič nebolo. Myšlienka čajovne už patrila minulosti a nedarilo sa mi sadnúť na tú vlnu nadšenia, ktorú som cítila, keď som ju v mysli tvorila. Tak som opäť premýšľala a pokúsila sa ísť ešte hlbšie vo svojich spomienkach, aby som prišla na to, čo to vlastne tá moja duša chce, aby bola spokojná. Teraz pracujem ako poradca (životný kouč) v ťažkých životných situáciách a pomáham ľuďom nájsť cestu k sebe. Svietim im na cestu, keď sa stratia a keď majú pocit, že blúdia. Organizujem kurzy a semináre, kde ľudia dostávajú odpovede na otázky, ktoré ich trápia. Učím ľudí meditovať a počúvať intuíciu. Napredovať a radovať sa zo života.
Viete, ja som si totiž spomenula, čo ma tešilo. Keď som mala štyri roky, prišiel k nám na dvor túlavý kocúr. Bol práve po bitke, ktorá musela byť skutočne tvrdá. Nemal jedno oko a bol celý od krvi. Vyzeralo to, že jednu labku má zlomenú a do rána asi neprežije. Všetci sa ho štítili, ja som však za ním išla. Našla som krabicu, vystlala som ju handrami a kocúra tam nalákala. Hladkala som ho niekoľko hodín. Po tej strane, kde mal oko, lebo som sa ho trochu bála. Nosila som mu najlepšie kúsky z môjho jedla a on ma vždy čakal. O pár dní sa dal dokopy. Nikdy od nás už neodišiel a mama vyhlásila, že to bol najkrajší kocúr akého sme mali, aj keď nemal jedno oko. Mama si roky myslela, že budem veterinárka, mňa to nikdy ani nenapadlo. A tiež som si spomenula, že keď som mala štyri, tak som si na dvor často privliekla veľkú plechovú vaňu, čo v nej mama plákala prádlo (samozrejme vždy zúrila, keď to videla), obrátila ju naruby a postavila sa na ňu a dôležito prednášala neexistujúcemu publiku.
Tak toto dnes robím. Pomáham a prednášam. Horím vášňou, pretože som na svojom mieste.
Čo tešilo vás, keď ste mali štyri či päť? Nachádzate niečo z toho aj teraz vo vašom živote? Radosť, hru, záujem?
