V pondelok nastúpila do nemocnice. Oznámili jej, že za operáciu musí doplatiť 50 Euro a pokiaľ bude v nemocnici viac ako 48 hodín musí doplatiť za pobyt v nadštandardnej izbe (pozostáva z toho, že priamo na izbe je WC a sprcha). Nechápala, prečo sa túto informáciu dozvedela až pri nástupe do nemocnice, ale z boja už utekať nechcela. Zistila, že má v peňaženke niečo cez 50 Euro a výplatu až o týždeň. Obe sme si hovorili, že snáď by sme vo štvrtok už mohli ísť domov a rodičia jej prinajhoršom nejaké peniaze požičajú. Lekár ju vyšetril, nakázal dobre vyumývať pupok, sanitárka priklusala so žiletkou, že či je treba niečo vyholiť a deň sa pomaly vliekol. Vyzeralo to tak, že operácia by mala byť bezproblémová, spĺňala všetky predpoklady na jednodňovú chirurgiu, žiadne rany na bruchu, chudá ako trieska, iba keď bola malé bábo prekonala operáciu, ale z tej nemala žiadnu dokumentáciu.
V utorok ju operovali, hladká bezproblémová operácia, žlčník vybrali, kamienok vložili do vrecúška a Janka hneď ako ju prebrali, žartovala zo sanitárom, čo ju viezol na izbu. Celý deň milosrdne prespala, kým jej do žíl tiekla infúzia. Na druhý deň začala zvracať, raz, dva, tri –krát, nevedela sa zastaviť. Chirurg prišiel a tváril sa zmätene. Do nosa sa jej pokúsil zaviesť sondu, čo viedla až do brucha a mala odvádzať tekutinu, čo sa jej hromadila v žalúdku. Hadička bola vraj hrubá a nešla jej strčiť cez nos, nejakú dobu sa pokúšal, medzitým zvracala ďalej, nakoniec zohnali tenšiu hadičku. Po chvíli prišiel ďalší chirurg na konzultáciu, vyhlásil, že sonda je nanič a zaviedol tú pôvodnú, záhadne tomuto sa ju podarilo zaviesť na prvý krát. Ďalšiu hadičku jej strčili do zadku. Po chvíli ju zobrali na sonografiu, to už okolo nej behali všetci chirurgovia aj sestričky. Vedela, že niečo nie je v poriadku. Keď jej do sondy naliali tri deci kontrastnej tekutiny, aby jej urobili ďalšie vyšetrenie brucha, v očiach som jej videla strach. Celú noc ju chodil kontrolovať primár, sestričky merali koľko tekutín z tela odíde, brali jej krv a nikto nič nehovoril. Pokúšala som sa ju rozveseliť a hovorila som, že vyzerá ako z filmu o mimozemšťanoch, keď jej z nosa trčí sonda. Smiala sa. Ráno primár vyhlásil, že hodnoty stúpli a bude lepšie ak ju opäť otvoria a tak namiesto domov cestovala opäť na operačný stôl.
Keď ju priviezli na izbu, bola som vydesená, trčali z nej kopy hadičiek a viseli vrecká, ktoré mali za úlohu odvádzať všetko. Keď sa prebrala z narkózy, začala plakať, takým zúfalým naliehavým plačom, pri ktorom sa vám trasie celé telo a kto ho počuje, stisne mu srdce. Cez príval vzlykov sa opýtala sestričky či bude v poriadku. Sestrička ju chytila za ruku a utešovala, že bude v poriadku, že je pri nej a nikam nepôjde, bude stále pri nej. Ticho jej dohovárala, aby sa uvoľnila a skúsila zaspať, hladila po vlasoch. Janka po chvíli prestala plakať, nadobudla opäť sebaovládanie, ale zaspať sa jej nepodarilo. Mala bolesti. Každú polhodinu ju kontrolovali, do žíl jej tiekli litre infúzie spolu s liekmi od bolesti, vedľa hlavy nechutne vrieskal monitor. Nočná služba monitor vypla, prevliekla posteľ. O pol tretej nadránom Janka nevedela dýchať, napojili ju na kyslík a natočili EKG, o štvrtej konečne zaspala. Ráno jej lekár vysvetlil čo sa stalo, operáciou, ktorú prekonala v detstve vzniklo nejaké záhadné prepojenie čriev a žalúdka. (On to hovoril múdrejšie, ale ja to ani zopakovať neviem.) Po operácii žlčníka boli črevá lenivé a pravdepodobne by sa stav spontánne zlepšil, ale z opatrnosti zvolili reoperáciu, aby mali istotu, že je všetko v poriadku. Keď jej to lekár hovoril, ani slovkom to nekomentovala, iba sa opäť opýtala, či bude v poriadku. V ten deň som odchádzala po operácii domov, ale Janka mi sľúbila, že keď jej bude lepšie, zavolá mi.
Volala. Z nemocnice išla k rodičom a bude v poriadku, smiali sme sa tomu, že teraz bude dlho na diéte a keď bude zúfalá predstaví si v mysli tú pečenú kačku.
Operácia žlčníka nie je operácia, čo urobia aj na vrátnici. Každá operácia, nech vyzerá na začiatku akokoľvek jednoducho, je vážny zásah do tela a komplikácie, ktoré môžu nasledovať nevie vopred nikto predvídať.
Neviem presne definovať kto je hrdina. Víťaz vo vojne, princ čo zabil draka, niekto kto má nadľudskú silu a vie robiť zázraky. Pre mňa je hrdinom Janka, jej statočnosť, odvaha, sebaovládanie, zmysel pre humor, optimizmus, pokora. Sestrička, ktorá vedela povedať správne slová, vo chvíli, keď to bolo treba. Dokázala utešiť, povzbudiť, pohladiť. Bola tam sama na celé oddelenie a ja som mala naozaj pocit, že je pri Janke vždy keď ju potrebovala. Keď som sa s ňou rozprávala hovorila, že študuje medicínu. Vďaka Bohu za takých budúcich lekárov. Pretože ľudskosť je ten najlepší liek a táto sestrička jej má na rozdávanie.
