Každý nosí svoj kríž.

Niektoré rozhodnutia v živote sú tak zásadné, že navždy budete premýšľať, či ste sa rozhodli správne. Sofiina voľba. Neexistuje správne rozhodnutie. To ma napadlo, keď som pozerala 13. komnatu s Antonínom Kratochvílom. Muž, ktorý sa rozhodoval medzi tým, či opustí svoju tehotnú manželku a emigruje, alebo zostane v socialistickom štáte, v ktorom nevidel budúcnosť. Mal 19. Chcel študovať umenie a nebolo mu to dovolené, mal depresie a nevidel východisko. Tak ušiel. Svojho syna nikdy nevidel vyrastať. Teraz je svetoznámy fotograf, ale pocit previnenia ho prenasleduje stále.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (13)

Silvia Ng'andwe, 28, in late March 2007, Zambia. Below, Silvia after just 40 days on anti-retroviral drugs. (zdroj: Photographs by Antonin Kratochvil.)

Nemal ako vedieť, že ak odíde bude úspešný. Stal sa však z neho jeden z najúspešnejších vojnových fotografov, portrétoval známe osobnosti a momentálne exceluje vo filme Kawasakiho ruže. Zažil toho veľa, ale najviac ho trápilo, že opustil svoju krv. Sám prehlasuje, že jeho skutočná rodina, to sú jeho deti. Asi vie o čom hovorí, je štvrtý krát ženatý. Ženy v jeho živote prichádzali a odchádzali. Deti však zostávajú. Sú to gény. Rovnaké gestá, úsmev.

Je skutočne rodinou iba vaše dieťa? Myslím na ženy, ktoré nemôžu mať deti a mužov, ktorý s nimi zdieľajú život. Sú rodinou? Pravda je trpká ako blen. Pretože v tomto okamihu je to inak, ako to bude v inom. Rodinu nemôžete odvrhnúť. Aj keby ste chceli, navždy ste spútaní krvou, gestami, úsmevom. To puto je nepretrhnuteľné, nech robíte čo chcete. Muži prichádzajú a odchádzajú.