Ubehli tri minúty, keď si muž stredného veku všimol hrajúceho muzikanta. Spomalil krok a zastavil sa na niekoľko sekúnd, ale potom sa ponáhľal v ústrety jeho plánu.
O minútu neskôr, huslista získal prvý dolár: žena hodila peniaze a bez zastavenia pokračovala v chôdzi.
O niekoľko minút neskôr sa niekto oprel o stenu, aby ho počúval, ale človek sa pozrel na hodinky a odišiel. Samozrejme, ponáhľal sa do práce.
Ten, kto venoval huslistovi najviac pozornosti bolo 3-ročný chlapec. Išiel spolu s matkou, ktorá sa ponáhľala, ale chlapec sa zastavil a pozeral sa na huslistu. Nakoniec ho matka horko-ťažko odtiahla a dieťa pokračovalo v chôdzi, ale otáčalo hlavu po celú dobu. Táto situácia sa opakovala pri niekoľkých ďalších deťoch. Všetci rodičia, bez výnimky, ich prinútili ísť ďalej.
Za celých 45 minút, kým hudobník hral, sa len 6 ľudí zastavilo a na chvíľu zostalo. Asi 20 ľudí mu venovalo peniaze, ale pokračovali v chôdzi svojím normálnym tempom. Zozbieral 32 dolárov. Keď skončil vystúpenie a ticho odišiel, nikto si to nevšimol. Nikto tlieskal, ani nevyjadril uznanie.
Nikto nevedel, že huslistom bol Joshua Bell, jeden z najtalentovanejších hudobníkov na svete. Práve hral jednu z najťažších skladieb, ktoré kedy boli napísané, na husle v hodnote 3,5 milióna dolárov.
Dva dni pred týmto vystúpením v metre, Joshua Bell vypredal divadlo v Bostone, kde sa vstupenky predávajú v hodnote 100 dolárov.
Toto je skutočný príbeh. Joshua Bell hral inkognito na stanici metra, čo bola akcia zorganizovaná Washington Post ako súčasť sociálneho experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách ľudí.
Tento experiment si kládol niekoľko otázok: Sme schopní vnímať krásu aj každodennom a všednom prostredí, v nevhodnú dobu? Ak áno, vieme sa zastaviť a oceniť ju? Vieme rozpoznať talent v neočakávanom kontexte?
Jedným z možných záverov z tejto skúsenosti by mohlo byť: Ak nemáme chvíľku na to, zastaviť sa a počúvať jedného z najlepších hudobníkov na svete, hrajúceho tú najlepšiu hudbu, aká kedy bola napísaná, koľko ďalších vecí nám chýba?
Tento experiment prebehol ešte v roku 2007. Zmenilo sa odvtedy niečo v našom vnímaní? Naháňame sa stále za peniazmi, aby sme ich mali dosť na to, aby sme si dokázali kúpiť lístok na koncert človeka slávneho mena, alebo talentovaného umelca? Máme čas pri tom všetkom naháňaní vnímať krásu, ktorá je zadarmo?
Doplnené 10.1.2013:
Netvrdím, že som autorkou experimentu, ani to, že popis experimentu som vytvorila. Ospravedlňujem sa tým, ktorí majú pocit, že tento príbeh čítali už veľa krát a zbytočne jeho čítaním strácajú čas. Niekedy sa nám však stáva, že informáciu počujeme nespočetne krát a napriek tomu, že rozumieme slovám, máme názor a myslíme si, že "vieme", informácia, ktorú sme dostali, nič nezmení v našom každodennom živote. No niekedy sa stáva, že rovnakú informáciu počujeme tisíci raz a "naraz" všetko uvidíme z inej perspektívy. Nič sa nezmenilo. Iba my. Je to spôsobené tým, že doteraz sme neboli pripravení uvedenú informáciu prijať. Ja som tento príbeh včera zaznamenala prvý krát a pocit a poslostvo, ktoré vo mne vyvolal, boli také silné, že som mala potrebu podeliť sa o to. Zabavil ma svojou univerzálnosťou, pretože človeku, ktorý myslí analitycky poskytuje dostatok faktov, čísiel a dát a človeku, ktorý je viac pocitový poskytne zážitok z nádhernej hudby a náruč emócii. Takže sa ospravedlňujem (pre mňa) neznámemu autorovi článku vo Washington Post , určite som nechcela použiť jeho slová, aby sa tvárili ako moje, iba som chcela upozorniť na jeho slová, aby ste ich podstatu cítili ako vlastnú.
