Babka mala vždy v krištáľovej miske nasypané lentilky.
Mňa podrobila krížovému výsluchu, čo a kedy som jedla (chudá som ako vyžla), kedy chodí otec domov (určite sa len opíja), čo u nás nového (samozrejme, že nič) a ja podľa maminých pokynov odpovedala. Na konci výsluchu prišla odmena v podobe ponuky lentiliek. Ja som si vždy zobrala iba jednu, strčila do úst a spôsobne sadla na váľandu. Sestra o rok mladšia sa na lentilky vrhla hneď a pri odchode si napchala plné hrste. Babka sa nadchýnala aká je podarená a aké má krásne vlasy, aké je fajn, že sa nehanbí a ja som iba ticho sedela. Keď prišiel čas, zdrapila som jej čokoládovú ruku a odviedla ju domov. Jasne, že som od nej po ceste žobronila, aby mi jednu lentilku dala. Nikdy mi nedala. Doma ma čakal ďalší výsluch, čo sa babka pýtala (čo sa do nás stará), čo nám ponúkla (a zobrala si si? a nemáme dosť cukríkov doma?) a prečo sme tam boli tak dlho.
Doteraz, keď sa mi v živote naskytne šanca a zaujímavá ponuka, sedím a rozmýšľam, či som dosť dobrá, aby som po nej mohla siahnuť. Či som dostatočne zdvorilá, poslušná a vychovaná či nikoho neurazím, neoberiem ho o jeho šancu...
Život ma naučil byť asertívnou a vystrčiť pichliače, keď mám pocit, že ma niekto ohrozuje... ale toto sa nezmenilo, stále váham a pochybujem o sebe.
Ak ma však niečo teší, je to, že si stále pamätám ten pocit, ako som veľmi chcela tie lentilky, čo mala sestra. Je to dobre, pretože mi to stále pripomína, že keď mám viac ako ostatní, je najlepšie, ak sa podelím. Viem, ako sa cítia, aj keď iba ticho sedia.
