Je to ľahké. Zájdete do najbližšieho kníhkupectva a kúpite si návod. Po jeho podrobnom preštudovaní sa stanete niekým iným. Dobrodruhom, pirátom, rytierom, vílou alebo upírom. Väčšinou sú to knihy pre deti. Ešte to, že sa nejaká copatá dievčinka oblečie do krásnych šatočiek a bude si myslieť, že je vílou mi príde milé. To, že sa chalan naučí rytiersky kódex mi príde zmysluplné. To, že si nejaké dieťa prečíta v návode, že na to, aby sa stalo upírom si má nájsť svojho majstra, partnera a tiež ako okolo seba vytvoriť rodinu,
s ktorou môže nažívať po celú večnosť, ma desí. Keď nejaká kniha hovorí o tom, čo treba jesť, akú hudbu počúvať, ako sa obliekať, tak mám pocit, akoby na mňa skrze knihu hovorila nejaká sekta.
Je úplne prirodzené, že deti v období puberty prechádzajú fázou vzdorovitosti a hľadajú si vlastné vzory. Kamarátkin syn, keď mal jedenásť zásadne chodil iba v čiernom a počúval Marilyn Mansona (hej to je ten, čo na pódiu odhrýzal netopierom hlavy, trhal bibliu, alebo si americkou zástavou vytrel zadok). Keď mal sedemnásť prerodil sa v typického hipíka s dredmi na hlave a marihuanou v kvetináči schovanej v detskej izbe. Teraz je z neho dospelý muž, ktorý je ostrihaný na krátko, chodí každý deň do práce a má vážnu známosť. Toto je divná doba, v ktorej sa vzorom stáva upír. A to hovorím ako človek, ktorého jedným z najobľúbenejších filmov je Copolov Drakula.
Kniha „Ako sa stať upírom" prekročila moje osobné hranice. Akoby naznačovala, že byť človekom nie je dosť dobré, mať vlastnú smrteľnú rodinu je otravné. Svojím deťom by som ju nekúpila. To už radšej tú o vílach. Je lacnejšia, v každom ohľade.
