Sem tam som stretla človeka, ktorý čítal knihu, alebo iba tak kočíkoval dieťa.
Na niektorých náhrobkoch už ani nie sú vidieť nápisy, zotrel ich čas.
Tento náhrobok sa snaží schovať pod brečtan.
A tomuto sa to už podarilo a tak v pokoji oddychuje.
Pochovaní tú sú ľudia, ktorí vo svojej dobe boli pre mesto dôležitý.
Neviem prečo, ale keď je takýto slnečný deň, človek nevie byť smutný,
ale očarený krásou. A zamyslí sa nad tým, čo je vlastne podstatné.
Chcela by som namiesto náhrobku strom, aby tam kde niečo končí, mohlo niečo začať.
Pretože ani tie najväčšie mi nedajú večnú slávu, iba tak smutno majestátne stoja.
Každý ale nájde vlastnú cestu.
Keď sa pozerám po nápisoch na hroboch je jasné že som v Prešporku, ktorý má nemecké korene.
Aj maďarské.
Vo všetkých veľkomestách Vás sprievodca zoberie na cintorín, kde majú pochovaných svojich slávnych ľudí a aj my taký máme.
Prach si, na prach sa premeníš. Žiadny nápis, iba kríž.
Ale v každom smútku je radosť. Všetko je tak ako má byť.
Napriek tomu, že sa tu už nepochováva, v prípade p. Satinského urobili výnimku.
Milovala som jeho farebné šnúrky v topánkach.
