V zmysle tímového ducha požiadal svojho kolegu, s ktorým sedí v kancelárii, aby mu pomohol. Práve ho o to žiadal, keď som bola u nich. Na druhý deň, za mnou prišiel nešťastný ako za poslednou inštanciou, že kolega má svoje už hotové, žiadal ho dnes opäť dva krát, ale on mu odvrkol, že má veľa práce. Tak som sa usmiala a odvetila, samozrejme, veď si kamarát, žiaden problém, o päť minút som u teba. Počas toho, ako som mu tú hromadnú korešpondenciu robila (veď to bola záležitosť 15 minút, aj to len preto, lebo to boli tri rôzne listy a bolo treba vytvoriť tri rôzne zdrojové súbory) som pozorovala jeho oveľa mladšieho kolegu ako pekne zalepuje obálky a vytešuje sa z toho, že má prácu hotovú. Tak som to nevydržala.
Som totiž pes. Podľa čínskeho horoskopu. Takže niekedy chránim cudzie záujmy zanietenejšie ako vlastné. Priateľstvá uzatváram pomaly, ale svojich priateľov si nadovšetko cením, sú vyrytí zlatými písmenami v mojom srdci. A keď mám pocit, že môj priateľ potrebuje pomoc, tak štekám, aby som ho ochránila a keby bolo treba budem aj hrýzť.
„Môžem sa ťa opýtať, prečo si mu nepomohol?“
„Veď nežiadal o pomoc“ – odpovedal, trocha nervózne.
„ Žiadal, ja som pri tom včera bola.“
„No, ale odvtedy nežiadal.“
Medzitým mi môj kolega začal stískať ruku a šepkať, „nechaj to tak, kašli na to“. Tak som povedala.. „vieš čo, tak kašli na to a ani to radšej nekomentuj“.
Toto pochopil, ako môj útek z boja a tak zaútočil on.
„ Čoby som nekomentoval, ja si budem komentovať čo chcem, ty sa tu do nás staráš, my vieme čo a ako si tu robíme, my si tu rozumieme.“
„Tak ja potom nerozumiem tomu, ako ten čo niečo vie, nechce pomôcť niekomu čo to nevie, ak ho požiada o pomoc a tvári sa pritom ako jeho kamarát.“
„Tak to nechápem ani ja“ – uzatvoril debatu (akože mal som posledné slovo).
Môj kamarát, ktorého sa to týkalo, celý čas nezasiahol, nič nehovoril, len mi stískal ruku, aby som to nechala tak. Tak som mu ešte chvíľu vysvetľovala logiku mapovania polí v hromadnej korešpondencii a navrhla, že mu pomôžem pri lepení obálok, lebo svoje veci mám už hotové a odišla.
Potom ma pochytil smútok. Jeho mladší kolega sa nechce podeliť s vedomosťami, pretože ho teraz obaľuje aura, že vie niečo viac ako iní a možno mu jeho ego masíruje pocit, že sa mu niekto doprosuje o pomoc. Pretože naučiť kolegu ako na to, znamená stratiť kredit výnimočnosti a nenahraditeľnosti. Ja s tým problém nemám. Pokojne pomôžem aj nepriateľovi aj babe čo ma minulý týždeň ohovárala, aj vysvetlím ako na to, aby už za mnou nemuseli chodiť, pretože vidím ako im to je nepríjemné. Pretože pomoc je práve to, že ho naučím, ako si pomôže sám.
Ja som však urobila chybu. Pretože som bránila niekoho, kto o to nestál (tým nechcem povedať, že on nestál za to, stále ho mám rada, stratiť moje priateľstvo, ktoré sa nezískava ľahko, to by musel urobiť väčšiu hovadinu). Len on ma nežiadal, aby som sa ho zastala, on je spokojný so status quo, som prosto jeho inštancia poslednej záchrany, keď ho všetci odmietnu, vie, že ja nikdy. Vyžaluje sa mi, ako sú všetci zlí a nechápaví a ja mu pofúkam boľačky a pomôžem.
Takže Vás prosím, všetci moji priatelia, odpustite mi, ja som pes. Ja inak neviem. Ja vás vždy budem brániť, dokonca aj vtedy, keď o to vôbec nestojíte. Pretože ja stojím o Vás.
