Do školy som nosila peračník a v ňom George Michaela. Svet sa mi na dva dni zrútil, keď som sa dozvedela, že je gay. Ale potom som si povedala, že to len preto, lebo ma doteraz nespoznal a hneď mi bolo lepšie.
Profesor Suchánek nám na hodine fyziky dával jednotky za to, ak niekto dokázal zložiť rubikovu kocku za menej ako 20 minút.
Keď niekde v drogérii dostali Impulse, stáli sme nekonečnú radu. Bolo to to najlepšie, čo sa vtedy dalo zohnať.
Telka bola iba čierno-biela, ale v nedeľu doobeda bol Kuko a poobede bola hitparáda "großes zehn".
Rifle boli dostať iba v tuzexe (za bony) a v škole sme ich nesmeli nosiť, za to sme museli nosiť hrubé ponožky.
Chodili sme na zemiakové (hroznové, jahodové, jablkové) brigády.
V škole sme povinne odoberali Smenu a ruský časopis, ktorého prílohou bola modrá umelohmotná LP. Bolo to neuveriteľné, ale vážne hrala a tak sme vždy na ruštine ukecali profesorku (boli v tom čisto zištné dôvody) a počúvali Alu Pugačevu a jej "Миллион, миллион, миллион алых роз".
Lampiónové sprievody vystriedalo chodenie do kina (čo mi bolo fakt ľúto, lampióny mi prišli ohromne romatické). Chodili sme zásadne iba na ruské filmy a zásadne dvojdielne. Pri filme Biely bim, čierne ucho som si vyplakala slzy na mesiac dopredu.
V Opuse na Laurinskej sa dali kúpiť najnovšie vychytávky. Veľké čierne LP s farebným obalom (Peter Nagy, Modus, Robo Grigorov) a ani to nebolo drahé.
Fujarová show a gumení chlapci v Dome ROH.
Ružová žuvačka Pedro, na ktorej sa dali vylámať zuby a keď sa rozžuvala mala som plnú pusu.
Úžasné gaštanové pyré v detskej cukrárni.
Spomienky...
každý ich máme. Ja na tie svoje roky 80-te spomínam s láskavým úsmevom.
