Cez deň sme sa troška pomaznali a keď som išla spať, ľahol si k mojim dverám, nie k majiteľovým. A potom to začalo. Skučanie, trieskanie celým telom o dvere, škrabanie, opäť skučanie. Takto to trvalo celú noc v desať minútových intervaloch. Na začiatku som si myslela, OK, Katka, to je tvoja chyba, nemala si sa mu prihovárať, teraz na teba skúša či ho pustíš dnu, keďže vie, že majitelia by to neurobili. Keď to trvalo druhú hodinu, začínala som dúfať, že to už nebude dlho pokračovať, veď je malý, unaví sa a prestane a predsa nemôžem urobiť to, že ho pustím dnu, majitelia by mi dali na frak. Ale jeho skučanie gradovalo presne v rovnakej krivke ako moje zúfalstvo. Do štvrtej nadránom. Bola som nevyspatá a mala som dosť času na premýšľanie nad tým, že šťastné zviera vyzerá inak.
Myslela som na svoju Mafiu, ktorú som bez milosti nechala doma zatvorenú. Spomenula som si, kedy som na ňu bola zlá ja. Keď mala ani nie pol roka dostala prvú ruju a keďže o poschodie vyššie majú kocúra Truľa jačala do vchodových dverí ako utrhnutá. Darmo som jej vysvetľovala, čo je ženská hrdosť a podkladať sa takto nejakému kocúrovi, ktorého ešte ani nevidela, považujem za jej stratu súdnosti, nepomáhalo. Keď to trvalo tretí deň, s obavami som išla domov, očakávala som, že mi zazvoní niekto z výboru vlastníkov bytov a predloží mi petíciu, v ktorej budú žiadať okamžité vysťahovanie Mafie do kontajnera a mňa s ňou. Po porade s veterinárkou bola iba jediná možnosť – sterilizácia. Keď som ju priniesla po operácii, oplakala som svoje rozhodnutie, prišlo mi to odo mňa hrozne kruté, že preto, aby som si ňou ďalej mohla žiť musí ona obetovať kus svojej prirodzenosti.
Niekoho skrotiť, znamená niesť za neho zodpovednosť. Takže svoje skrotené zvieratká kŕmime, vodíme ich k veterinárovi. Ale aj dlhé hodiny nechávame trčať samé v byte, pripravujeme o možnosť žiť v prirodzenom prostredí, vo svoje smečke, pri svojich rodičoch, súrodencoch. Ak žijú na dvore pri rodinnom dvore staviame im koterce v rozmere 1 x 2 metre a zakážeme im behať po dvore, pretože nám dupú zeleninu, alebo zahrabávajú nejaké predmety.
Ale neviem si predstaviť, že mi Mafia neleží na brušku a nepradie. Neviem si predstaviť, že by starí ľudia nemali svojich psíkov, dávajú im zmysel života a nútia vyjsť z bytu. Že by deti nevyrastali so zvieratkami, ktoré ich naučia zodpovednosti, tolerantnosti, láske a obetavosti. Nechcem, aby sme teraz všetky zvieratká vypustili na ulicu a tvárili sa, že tak je to najlepšie. Všetko má svoj čas. Len urobme všetko pre to, aby to zvieratko, za ktoré nesieme zodpovednosť, pretože nikoho iného na svete nemá a iba my rozhodujeme o jeho ďalšom bytí, prežilo svoj život šťastne. Aby tu nebolo pre nás. Aby sme tu boli spolu.
P.S.: Ten psík plakal, pretože ho deň pred tým zobrali od sučky.
