Ak ste človek, ktorý už niečo pamätá, snažíte sa nespomínať a tvrdo na sebe pracujete. Pretože ste sa v škole od základnej učili iba ruštinu a aj tú ste zabudli. Tak chodíte na kurz angličtiny. Pamätáte si ako vyzeral písací stroj Jatran, kde sa nedali opravovať preklepy, ale snažíte sa chytiť všetky nové pojmy a čo najrýchlejšie sa naučiť SAP a PowerPoint, o Worde nehovoriac, viete čo je Vista, a do Excelu vkladáte vzorce len to práši. Ste lojálny k firme a neuvažujete nad tým, kde by ste zarobili lepšie, len Vás zarazí, že ten 24 ročný absolvent VŠ má trojnásobný nástupný plat, pretože firme veľmi záleží na tom, aby mala „mladý dynamický kolektív“. A ten mladý človek má „drajf“. Dokonca taký, že po pol roku nastúpi na miesto Vášho vedúceho, ktorý ho mimochodom na tú pozíciu pretláčal. Po ďalšom polroku z firmy odíde, pretože má pocit, že mu firma neumožňuje dostatočný osobnostný rast. A vy stále zostávate, pracujete svojich 15 hodín a snažíte sa rozdýchavať všetky tie negatívne veci okolo Vás.
Roky utekajú a jedného rána táto „idylka“ skončí. Už nijako do tohto mladého kolektívu nepatríte a keď treba niekto prepustiť, prepustia Vás. Prekvapí Vás spôsob, ktorý zamestnávateľ zvolí, pretože namiesto „ďakujeme za roky práce pre našu firmu“, prichádza suché oznámenie. Máte pocit ako pri vybíjanej keď Vás protihráč vybije spôsobom, že Vám strelí pecku do hlavy a Vám sa pustí z nosa krv. Tak ako vo vybíjanej stále počítate s tým, že Vás môžu „vybiť“, ale nepočítate, že to niekto urobí takto tvrdo a bezcitne. Ale čo už, doba sa mení.
Ak ste žena a máte viac ako 40, máte smolu. Ak ste muž a máte viac ako 50 máte smolu tiež. Prácu nezoženiete. Môžete chodiť po konkurzoch, nikdy nikto otvorene nepovie, že Vás nezamestná pre to, že ste „starí „, ale ak sa vôbec rozhodne Váš budúci potenciálny zamestnávateľ dať Vám nejaké vysvetlenie, tak bude skôr o tom, že podľa neho nie ste dostatočne flexibilný, nové IT technológie Vám „asi“ budú robiť problémy, nemáte jazykové predpoklady, či nejaký iný podobný nezmysel.
Prosto sme stratená generácia.
Nemám žiadny liek ani návod. Veci sú tak ako sú. Možno pri šťastí Vás zamestnajú Vaši známy, alebo pôjdete robiť do Tesca. Do dôchodku ďaleko a tak sa treba niečím živiť, pretože z podpory to ide iba ťažko. Keď si otvorím inzeráty na profesii a čítam si požiadavky zamestnávateľov vždy mi je smutno. V duchu vidím kopu ľudí s prázdnymi tvárami, ktorým niekto dal výpoveď, pretože potreboval znížiť stav. Ľudí, ktorí ich možno čítajú v rovnakej chvíli ako ja ..
P.S.: Mne zatiaľ nikto výpoveď nedal, ale posledné týždne je táto téma stratenej generácie predmetom rôznych mojich rozhovorov. Rovnako zmýšľajú referentky, vedúci, alebo dokonca riaditelia firiem. Majú strach z toho, čo by bolo, keby o svoju prácu prišli. Je príliš veľa ľudí vo veku medzi 40 – 50, ktorý sa nevedia zamestnať, nech už pred tým robili akýkoľvek vysoký post. Možno o to horšie, pretože sa predpokladá, že majú šéfovské maniere.
Hrozná doba.
