Nikdy neviem, či to nie som náhodou ja, kto je divný a trocha neprimerane konzervatívny.
Ale mužov, ktorí sa ma dotýkajú a bozkávajú na pery si vyberám sama. Zdá sa mi nevhodné, keď sa šéf pritúli a pomojká, keď má na to náladu a ja tam stojím ako obarená antistatická metla a nie som schopná reči ani pohybu. Vrhám výrečné pohľady ako dýky, ale tie sa míňajú účinkom a tak sa snažím dýchať plytko a mať to za sebou. Stále sa mi derie na jazyk, nech si ide obchytkávať vlastnú ženu, alebo nech si nájde milenku (má na to postavenie aj peniaze), ale to by som si podpísala pracovný ortieľ smrti. Viem, že neobchytkáva iba mňa, ale každú ženu, ktorá sa okolo neho mihne, tie ktoré bližšie nepozná aspoň hlce očami, takže to nie je osobné, je to iba jeho prejav priazne. (No ďakujem pekne za takú priazeň.)
Keď som to hovorila kamarátovi, tak na mňa s údivom pozeral a povedal, že je prekvapený, že to tak prežívam, myslel si, že som viac „do partie“ a odkedy som sa tak zmenila. Tak som na neho vyvalila oči ja. Veď ja som sa vôbec nezmenila. Stále sa rada zasmejem a dokonca budem "trojzmyselne" žartovať, ak je na to vhodná situácia a nálada. Ale fyzický dotyk je niečo iné. Či pre mužov ani nie?
P.S.: Nehovorím o mojom šéfovi, ten môj je jeden z mála čo sú v pohode.
P.S.1: Je to moja osobná skúsenosť a rady tipu, „treba to radikálne riešiť“ nie sú pre mňa. Raz mi kamarát čašník povedal, že keď sa niekto sťažuje na kávu jeho kolegovi, tak mu ju vymení, ale hodí do nej vlas. A to ide iba o kávu. Dotknúť sa mužskej ješitnosti je oveľa nebezpečnejšie.
P.S.2: Nie je dotyk ako dotyk... ja viem a viem to aj rozoznať. P.S.3: Nemám rada extrémy (myslím, že nikdy neprinesú nič dobré) a tak by som nechcela, aby sa nejaký muž bál mi otvoriť dvere, alebo pomôcť mi do kabáta. Stále vidím rozdiel medzi gentlemanským správaním a obťažovaním.
