Dievčatá odnikiaľ prichádzali
a sedávali na mojich stoličkách a
pili a fajčili so mnou
a šli so mnou do postele
neskutočné ako detské
hračka...
Básne napísané pred skokom z ôsmeho poschodia sa mi nedostali do ruky náhodou. Cielené pátranie po tomto ojedinelom kúsku sa dočkalo vytúženého ovocia. Držím v ruke čiernu „vdovu“. Tú, čo ostala po ňom. Nemá meno, ani telo, ani čas. Je zbierkou, ktorá volá o pomoc. Celý Bukowskeho život je podobný jej názvu. Skákal, vstával, pozbieral rozbité kosti, vyšiel na ôsme poschodie a skočil znovu.
Volal mi Ben a hovorí: „ide taká hláška že
si mŕtvy. do Hustlera už 3 či 4
volali.“
„ty“. povedal som, „možno že mŕtvy o tom nevie.
možno som predsa len
mŕtvy...“
Možno budete namietať, že si celú túto situáciu zavinil sám. Že stojí na okraji ôsmeho poschodia kvôli tomu ako žil. Kvôli tomu ako nežil. Mám chuť obhajovať ho, napísať vám o jeho ťažkom živote, ťažkých povolaniach, ťažkých prehrách. Nenapíšem. Nemal rád, keď ho niekto obhajoval. Nemal rád svoju slávu, bez ktorej vždy úspešne vedel prežiť.
Básne sú plné osudov ľudí. Pokazených ľudí, zatretých dobou, predaných ľudí a predaných duší. Charles stojí uprostred a zároveň na pokraji.
Básne sú ťažké. Ťažké ako sám život. Vážia snáď tony. Nedajú sa prečítať len tak. Najviac unesiem dve-tri. Potom musím ísť spať. Keby som nešla, tak by ostal nepochopený aj pre mňa. Dovolím si povedať, že Daniel Hevier vybral kúsky, ktoré sú chutné ako horúce maliny. Mal k dispozícií viac ako osemstvo Bukowskeho básní a na stole ostali tie správne karty...
niekoľko stoviek bláznov očumovalo
hus ktorá si zlomila nohu
skúšali vymyslieť
čo s tým
keď sa dovalil poliš
a vytiahol búchačku
a problém bol vyriešený...
Sedíme na rímske a nohy sa nám hompáľajú vzduchom. V jednej ruke cigareta, v druhej pivo. Vieme, čo bude nasledovať.
Ach Buk, dnes si skočíme znova...
