Matne si spomínam, že mojím prvým hororom vzhliadnutým cez medzeru medzi prstami bolo Psycho. Alfred Hitchcock patrí v mojej knižnej zbierke medzi obľúbencov.
Vtedajšia scéna so závesom v kúpeľmi mi vyrazila dych. Mala som obavu z osobnej hygieny a aj napriek tomu, že záves sme doma nemali, sprchovala som sa v časovom limite do dvoch minút. Starú pani v okne som videla na každom rohu.
Medzi ďalšie odpaľovačky z trošku staršieho súdka a častokrát kopírované a znovu natáčané patria určite Halloween a Texaský masaker. Po Halloweene ma prešla chuť pozerať hokej, keďže maska pripomínala práve prilbu korčuliarov a Texaský masaker či už s motorovou pílou alebo bez nej, videný v niekoľkých variáciách, ma poriadne vystrašil.
Prvotiny sú prvotiny a je v nich niečo zvláštne. Keď vidíte iné variácie, iné prifarbenie, červenšiu krv, viac odrezaných hláv a viac absurdnosti, tak vás to prestane baviť. Originál je originál.
Nastala éra Vreskotu. Človek by si myslel, že horor o chlapíkovi v maske, ktorý nemá v láske teenagerov, bude ľahký odvar. Opak bol pravdou. V kine som si cez štrbinku medzi prostredníkom a ukazovákom vychutnávala zimomriavky na chrbte. Čakala som, že priamo v kine dostanem nožom do chrbta.
Kamarát si masku zohnal a na Silvestra ma naháňal po dome. Malo to následky, upchala som záchod...Ten idiot si ešte pribalil čierny talár požičaný od farára...
Vreskot mal niekoľko pokračovaní a vždy mal čo ponúknuť. Hlavné postavy dokonale poznajú horory, vedia, čo by sa malo stať, ako sa vyhnúť ostrému nožu či sekere a aj napriek tomu zomierajú. Divák sa hrá spolu s nimi a zároveň je prekvapený, keď sa jeho hrdina potkne na schodoch a jeho chvíľka slávy je zrátaná...
Po kultovom Vreskote sa s podobnými filmy roztrhlo vrece. Spomeňme horor Viem, čo ste robili minulé leto, Tajomná legenda či znovu obnovený Halloween. Detská si toho vytrpeli dosť.
Nastala dlhšia pauza. Horory sa vybúrili a dlho dlho nič. Trochu prekvapil Blair Witch. No natiahnutý dej plný usoplených deciek ma veľmi nepresvedčil.
Oslovila ma až kruhová sezóna. Lepšie povedané jednotka. Kruh je snáď mojim najobľúbenejším. Fascinujú ma detaily, perfektné zábery a Samara je dostatočne nechutná a zároveň vám jej je ľúto. Dvojka nestála za veľa. Počítačové jelene pokazili atmosféru a kazeta mi už začala liezť na nervy. Pamätám, ako sme si vtedy volávali – Seven days...haha
Do kín dorazili zombie – 28 dní potom, strašne hovadské príšery – Hory majú oči. Zabila ma Paris Hilton v horore Múzeum voskových figurín, keď bola v červenej podprsenke a topánkach na dvadsať centimetrových opätkoch prebodnutá železnou tyčou. Skvelý výkon. Potešil Satan prichádza, aj keď jeho koniec ma obral o ilúzie, že dobro zvíťazí.
K mojim obľúbencom patrí aj horor 3:15 zomrieš. Aj napriek jednoduchému deju, kde sa americká rodinka rúti do záhuby, mám ho rada. Nie preto, že na plagáte sa veľkým písmom vynímalo – Podľa skutočnej udalosti, ale možno preto, že som sa bála...
V kine som sa naposledy skvelo bavila na horore Čierne vianoce. Šialená baba, čo ľuďom vypicháva oči a vešia ich na vianočný stromček... To už bolo aj na mňa priveľa...
A aby sme nezabudli na nekonečnú sériu Saw...tam už naozaj neviem, kto je kto, či je Jigsaw mŕtvy a o čo v tom filme vlastne ide.
Horory sú pre mňa skvelým odreagovaním. Aj napriek tomu, že cez medzierku medzi prstami mi občas nejaká scéna vypadne, snažím sa so svojím strachom bojovať a nerozsýpať čipsy pri každom výskoku zo sedadla...
V kine som však zvrieskla tak naozaj len raz...pri Exorcistovi...
BUBUBU..
