Vydarený „výcuc“ jednej z poviedok, ktorý sa pretŕčal na zadnej strane obalu si ma kúpil. Tridsať príbehov, 30 životných krachov či 30 objavení samého seba, tvorí neuveriteľnú mozaiku. Priznám sa, niektoré z nich som musela čítať viackrát, kým som zachytila skrytú pointu. Poviedky sú plné ľudí. Dýchajú charakterovými črtami obyčajných jedincov, s ktorými sa každodenne stretávame. Ale aj tými, ktorých nikdy nestretneme. Bukowskeho nezaujíma, prečo robia chyby, prečo sú takí bezcharakterní, špinaví, stratení... Skúma predovšetkým príčiny ich konania, dôsledky životných prešľapov. Často autobiografických.
Postavy vykresľuje svojským spôsobom. Neslušným, hrubým ale rovnako priamym. Vulgárnosť , spolu so sexuálnymi skúsenosťami či neskúsenosťami autora ma v jednotlivých príbehoch vôbec nerušila. Žiadne znásilňovanie postojov či názorov čitateľa. Niekto používa vulgarizmy preto, aby zaujal. Bukowski ich používa preto, lebo musí. Niekto to bude možno pokladať za jeho obmedzenie. Nedostatky v jeho slovnom vyjadrovaní. Ja to považujem za jeho štýl. Za výpovednú formu, bez ktorej by Najkrajšia žena v meste nebola tou najkrajšou.
Kto chce, môže Bukowskeho Najkrajšiu ženu odložiť po prvej poviedke. Nečakajte jednoduchý štýl či pochopenie. Autor sa pohral. A Vyšlo mu to. Bukowski píše o svojich ženách, prostitútkach, alkohole, prízemných vášňach, priateľoch, o konských dostihoch či o svojej matke. Sklamaný životom a presiaknutý novými zážitkami prežíva svoje roky. Nejedna poviedka hraničí so sci-fi, no aj tu zapochybujete, či to nemôže byť realita. Názvy jednotlivých príbehov si pred zakúpením knihy nečítajte. Sú „lacné“ a mohli by vás pomýliť. Na záver dotaz pre tých, ktorí by si dovolili porovnávať Bukowskeho s Matkinom. Matkin sa musí ešte veľa učiť...
