Bezpečnosť, ktorú mi poskytuje tvoje udýchané náručie, by som riešila každý deň.
Topím sa v myšlienkach na teba. Neveríš, však? Asi nie, si zaneprázdnený. Svojím svetom, v ktorom mám vedľajšiu rolu. Tej, ktorá sa s tebou občas stretne v perinách. Nie je to smutné, ani si nerobím výčitky. Z toho som už vyrástla. Som veľké dievča. Mám len strach. Strach, že mi začneš chýbať. Že mi to raz za týždeň nebude stačiť. Neveríš, však? Asi nie, nemáš čas sa zaoberať takýmito kravinami. Včera si mi volal. A volal ma inými menami.
„dýchať vôňu tvojich slov, len tak sedieť v tvojom tieni“ Ostatní hovoria, že ti nerozumejú. Patrím k tým ostatným. Nerozumiem, prečo odchádzaš, prečo sa zase vraciaš. Prečo nezostaneš. Bolo by to príliš jednoduché. A možno hlúpe, držať sa za ruky a piť z jednej šálky horúcu kávu. Kávu aj tak nepijem. Je to s tebou nádherné Anjel. Nevedieť o tebe týždeň a znova ťa nájsť. Si prekvapenie, ktoré nikdy nečakám. Keď s tebou dýcham a na nahom tele mám zimomriavky, vtedy žijem. Niekedy mi hovoríš veci, ktoré sa mi ťažko počúvajú. O múzach, ktoré stretávaš na ulici, v parku, na pive. A ja počúvam a chcem sa tváriť, že mi to nevadí. Neveríš, však? Asi nie, zdá sa, že mi vôbec neveríš.
Dnes to bude možno iné, možno ma budeš chcieť pohladiť inak ako doteraz. Možno sa rozhodneš, že nám to už celé prerastá cez hlavu a odídeš. Preč. A možno sa zasmeješ, tak ako to vieš len ty a pobozkáš ma na dobrú noc. „za včerajškom sa neobzrieť, byť múzou tvojich nočných hier“
