Nikdy nežiarilo slnko viac ako vtedy. V tie rána, keď mi chýbalo pár dní do mojich ôsmich narodenín.
S grankovými fúzikmi som vybehla v ústrety novému dňu.
Pamprlík, panáčik s kriedovým úsmevom býval vždy ráno plný očakávania. Čakal na svoj kamienok. Skákali sme po jeho tele a hlave a on sa stále usmieval. Asfalt už dokonale poznal dotyky našich podrážok. Päť detí ulice. Dnes to znie ako prívlastok drogovo závislých adolescentov. Vtedy to znamenalo jediné- tepláky, v ruke chleba s džemom, ktorý vždy spadol správnou stranou na zem a rozbité kolená.
„Dáme si sloníkové alebo mašličkové!“ zakričala Aďa. Gumu sme skákali ako profesionáli. Vlaďka raz pre nedostatok tejto naťahovacej veci, rozpárala babke gate, z čoho bola chvíľu pohroma. Keďže to boli gate takzvané nedeľné. No nikdy sa neskákalo tak dobre, ako vtedy. Dnes mám problém skočiť si do Tesca kúpiť mlieko. Pasivita zatieňuje mozog – vraj.
Milovala som ich - hry, ktoré sme si vymysleli – len my. Popolnice alebo metlový futbal.
Nebývala som vôbec hladná, to ma napadlo až teraz, keď aj pri tomto písaní do seba pchám čokoládovú tyčinku. Žila som so vzduchu, ktorý nikdy nechutil tak ako vtedy. Najviac som neznášala sobotu. Keď som sa musela kúpať.
„Zase, veď som sa kúpala minulý týždeň...“ smutne som kráčala domov. Dnes sa mi zdá táto veta nezlučiteľná so životom.
Prvýkrát rozbitá hlava, ktorá bolela len do chvíle, keď som zbadala farebné lentilky, ktoré vyčarovala mama. Modré sú svetové, a červené farbia pery.
Nebezpečné túry po lesných chodníkom, ktoré som mala zakázané. No lov na srnku so švihadlom sa aj tak nepodaril. Neviem, či to bolo tým krátkym švihadlom, alebo sme boli takí nešikovní.
Vtedy som zistila, že koza sa nedá len tak podojiť a žaby sa nemajú bozkávať, nemenia sa totiž. Nielen na princa, ale rovno na nič.
Stanovačka na dvore. Prvá naozajstná noc vonku. Aj keď naši boli zo desaťkrát na kontrolu, kalerábová akcia sa konala. A verte, že blatový a predovšetkým ukradnutý kaleráb nikdy nebol taký dobrý, ako vtedy.
Alebo, keď sme sa so Sisou vyobliekali a dali si piknik priamo pri zastávke mestskej hromadnej dopravy. Ľudia z roboty sa len pousmiali nad našimi bodkovanými sukničkami a piškótami, ktoré sme si vychutnávali rovnako, ako si dnes mladí ľudia vychutnávajú dobrého jointa.
Alebo...
Dnes, keď idem po asfaltovej ulici, ktorá mi kedysi patrila, mám pocit, akoby som tu bola cudzia. Akoby už slnko nesvietilo dostatočne, akoby mi už nechutil vzduch a chlieb s džemom.
Pamprlík sa na mňa usmieva a čaká na svoj kamienok. A ja?
Ja mu stúpim na hlavu a cítim sa dospelá.
