Niektoré okamihy človek z hlavy nevymaže. Ani starosti z práce, z nedokončených a nesplnených snov či obavy o našich najbližších, ba ani hmatateľná realita nám ich nedokážu ukradnúť. Neviem, komu mám poďakovať za to, že ich je v mojej hlave toľko. Vynárajú sa ako mydlové bublinky či hrozienka z maminho tvarohového koláča.
....cupkali sme od autobusa. Zima štípala malé nosy, malé uši, malé nohy aj ruky. Štípali sme sa navzájom. Kto bude skôr hore, bež bež, lebo ťa zje jež...! Nezjedol. Ani Teba, ani mňa. Ešteže sme boli len dvaja, tých ostatných by možno zjedol. Do kopca sa beží ťažko, vypadla mi modlitebná knižka...joj. Nohou si ju mierne posunul, aby mi ušla ešte viac. Keby to tak mama videla, tak by ťa uškovala. Ale nevidela. Videli sme iba my dvaja.
S dymiacimi obláčikmi stojíme pod naším oknom. Z ulice vyzerá krásne. U nás bol už Mikuláš! Tak ako každý rok, aj dnes. Viem presne, čomu patria obrysy vedľa našich nablýskaných čižiem. Do okna som si dala tú s kožušinou, aj napriek tomu, že v kostole mi mrzli moje malé nohy.
V okne nás čakajú dva lopáre. Nie také „zlé", ale dobré - na spúšťanie po snehovom kopci. Ešte viac sa rozbehneme, vletíme do horúceho voňavého domu a potom priamo k oknu. Ty máš modrý, ja oranžový. Skáčeme, výskame. Hneď ich chceme skúšať, ale vonku je už tma a zákaz až príliš jasný a logický. Aj zajtra je deň...hovorí mama.
Ale možno nie, čo keď zajtra žiadny deň už nebude...Ale bude...A bol....
...A raz bol Mikuláš takýýýto bohatý! Viem, že to nie je o tom, ale vtedy bolo. Nikdy na to nezabudnem. Pod oknom na nás čakali dve noše plné sladkostí. Také, čo sme do nich zbierali v septembri zemiaky. Jeden od babky Kamilky, ktorá už tento rok s nami na Mikuláša nebude a druhí od našich. Najskôr sme všetko vysypali na koberec, spočítali lentilky, čokoládky, mandarínky, oriešky...Kocúr sa prehraboval s nami. Bolo to smiechu a radosti. Každý deň sme si míňali po jednej sladkosti, nikdy ani o štipku viac. Šetrenie sme mali v krvi a aj máme. Teda Ty viac, ale aj ja sa snažím.
Aj tento rok bude Mikuláš. Ale taký ten dospelácky. Lebo deti ešte nemám. Aj tak bude skvelý. Do čižmy Ti dám čokoládu a zase sa roztopí pri radiátore a ty ma budeš chcieť zahlušiť. A našim tiež kúpim niečo dobré, aby mali sladký život, ale to oni majú...a kocúrovi sušené rybky. Budú rozhádzané po celom dome, aby ich hľadal a mal viac prekvapení...
Ani neviem, prečo som si v tento pekný slnečný novembrový deň spomenula na Mikuláša, ale tie okamihy mi vniesli do duše chýbajúci pokoj...
