Keď ma niekto zobudí a podáva sa obed mám chuť ho objať a vyniesť do nebies. Babka, ktorá je na svoj vysoký vek veľmi vitálna, mi vpálila ráno do izby. Dôvod na to, aby som svoj zadok zdvihla z postele je taký malicherný, že ho tu ani nemôžem spomenúť.
Plním úlohu a vraciam sa do postele. Viečka sa mi zatvárajú a niekto zvoní pri dverách. Vyletím spolu s amokom z postele. Pred dverami stojí poštárka. Aj by som jej niečo povedala, ale to mi už tlačí do rúk knihy. Úplne som na ne zabudla. Desať eur mi mizne z peňaženky a spolu s nimi aj môj spánok.
Antikvariátový opar mi zlepší náladu. Staré knihy sú moja slabosť. Už sa mi to trochu vymklo z pod kontroly. Pred rodičmi ich musím schovávať. A tak sa občas stane, že nájdem literárnych velikánov medzi ponožkami či spodným prádlom. Nesťažujú sa.
Ani sa nestihnem potešiť, to už volá mama. Diktuje zoznam povinností na tento deň a mňa chytá panika. V danej chvíli rezignujem a upaľujem na dvor. Opúšťam Derricka a jeho zložitý prípad. Vyložím si nohy a vychutnávam slnečné lúče. Zaspávam.
Zobúdzam sa. Červená. Bolí ma hlava. Na hrudi sa mi skvie biely fľak. To je jednoduché. Retiazky s príveskami si dávajte počas opaľovania dolu. Ešte šťastie, že nenosím veľké raperské kríže, to by si mohol niekto niečo myslieť.
Horúca sa sťahujem dovnútra. Rýchlo upratujem kuchyňu, odpisujem na maily, vysávam, kŕmim kocúra, potom babku, telefonujem, zháňam si privát na september a rozmýšľam nad tým, prečo nemám pondelky rada.
Je to celkom obyčajný deň. Jeho prvá polovica je za mnou. Konečne ležím na gauči, nikto nevolá. Len babka ma otravuje s tým, prečo sú niektoré veci tak. Prečo sú v televízii kraviny, prečo som ešte nejedla, prečo je tak teplo, prečo sú naši v robote, prečo...
