Je to len zviera. Aj túto vetu som si vypočula. Pre mňa nie. Pre mňa bol môj štvorročný zajačik člen rodiny.
TO zviera sa vedelo tešiť, vedelo si vypýtať piškótku, vedel ma rozveseliť, celá moja rodina ho naháňala po dvore.
TO zviera som dostala a na začiatku som ani nevedela, čo s ním budem robiť. Ale on to vyriešil sám. Získal si nielen mňa, ale aj každého, kto k nám prišiel. Deti ho mohli naťahovať koľko chceli a keď mu bola prílišná pozornosť nepríjemná, rýchlo sa vedel ukryť.
TO zviera sa párkrát vycikalo na koberec v obývačke a mama zúrila ako divá.
TO zviera prehryzlo bratovi káble od reproduktorov a aj napriek tomu ho nikto nechcel prizabiť.
TO zviera bolo naše.
Zomrel dnes. V aute, keď sme ho viezli k zverolekárovi. Z ničoho nič dostal záchvat. Ešte doobeda behal po dvore, keď som kosila trávnik. Nedalo sa mu pomôcť.
Zverolekárka povedala, že sa ani netrápil.
Pochovali sme ho. Naposledy som ho pohladkala a zostali mi len fotky. Klamem. Nie len fotky, ale aj spomienky. Spomienky na všetko krásne, čo sme s ním zažili.
Gilby nebol len zviera. Bol člen našej rodiny.
