Ráno bývam mrzutá. Ráno je pre mňa o siedmej. Inak sa snažím vstávať aspoň o niečo neskôr. Občas sa mi stane, že sa predsa len inak nedá.
Autobus zastavil na zastávke. Teplota na nule. Školáci a študenti sa začali tlačiť. Batohy plné kníh zabrali polovicu už aj tak plného autobusu. Sedeli sme. Ani neviem, akým zázrakom. Možno som v to ráno naozaj vyzerala na odpadnutie.
Ďalšia zastávka, ďalšia masa školopovinných.
Tri školáčky, vekový odhad od 13 do 15 rokov, farebné bundičky, čierne linky a veselá nálada. Spomenula som si na to, ako som školopovinnou bola ja. Nakoniec nebolo to dávno.Vždy som dobiehala na autobus, vždy v ňom bola veľká sranda, tlačenica, dopisovanie úloh na zarosených oknách a neplatná preukážka. Ha.
Tieto tri slečny boli zjavne niekde inde. Viedli debatu, ktorú by im mohli závidieť aj tie najľahšie z najľahším. Nie z uška do uška, rovno na celú papuľu. Aby náhodou niekto neprepočul.
Krpatá čiernovláska vyhlásila, že Lucia za kulturákom vyfajčila Kompótovi.
Štuchám do teba. Vravíš, že je to tak každé ráno. Že ústa už nemáš dokorán ako ja.
Blondínka sa vyjadrila jasne: To je kurva, to si nevedela?
Malá bacuľatá sa pridáva: Teraz mu bude vyvolávať, ale on jej to zdvihne len keď si bude chcieť zatrtkať.
Podľa mňa som chytila zelenú farbu. Keby bolo z čoho ovraciam sedadlo. Pozerám ešte raz na ne, či som si nezmýlila školáčky s niekým iným. Ale nie.
Potom ešte pokecajú o RP-čkach na azete, o ICQ a podobných vychytávkach.
Neviem si predstaviť, že by som niekedy našla odvahu viesť podobný rozhovor v nejakom dopravnom prostriedku či na verejnosti. Čo odvahu, skôr súdnosť. Hanbila by som sa ako pes.
Dnešná mládež má absolútnu voľnosť a slobodu. Či už ide o správanie, výchovu, aktivity či voľný čas. Deti ovládajú rodičov, deti vychovávajú rodičov a tí len zalamujú rukami a konštatujú, že taká je doba. Škoda, že dobu tvoríme práve my...
