Víkend bol krásne žltý. Moje pančuchy oranžové a ľudia povyzliekaní jarným oteplením. Farby vyšli do ulíc.
Bolo by úžasné mať nejaký prístrojček na zaznamenávanie okamihov. Nie taký ako fotoaparát alebo kamera. Jednoducho si namotať na kotúčik celý život. Jeden deň za druhým. Potom by som tam mala to, na čo možno zajtra zabudnem.
Dala by som si tam dvoch bezdomovcov, ktorí sa napojili na zástrčku pri zadnom východe Tesca a holiacim strojčekom si retušovali vlasy. Áno, to by som si tam dala určite. Už to nikdy neuvidím. Som si celkom istá. A aj teba. Ako si sa potešil novej tabatierke, v ktorej už niekto tabak mal. Celá voňala. Na mojom kotúči by boli namotané rôzne zážitky a ľudia. Ako kedysi, keď Filmárik a Filmuška roztáčali koberec. Ja by som si tak sadla v jeden pondelkový večer, keď sa slnko chystá spať a pustila si život - chleba s grankom, stužkovú, pohár bieleho vína, úspešne zvládnutý vodičský kurz, jahodovú tortu, tvoj prekvapený výraz, pivo v Dubline, pláž so stovkami slnečníkov, mravenisko, básne, ktoré som zahodila...
Takto si na to možno nebudem pamätať. Možno zabudnem aj na toho chlapíka. Vôbec sa mi nepáčil. Strašne hrešil. Na hlave mal čudný klobúk. S kožušinkami a chvostíkmi. Živý klobúk. Poctivo vysvetľoval pôvod jednotlivých preparátov. Dulický tiger, veverica a mačací chvost. Z takej krásne ryšavej mačky. Raz som jednu mala. Volala sa rožok. Neviem prečo. A on mal rovnaký chvostík na klobúku. Pohladkala som ho. Bolo mi smutno. Čudného chlapa nechcem mať na svojom kotúči. Na pokazenú chvíľu zo soboty si dávam reset. Nhradím ju tebou. Vymyslím si ju. Nestala sa, a aj napriek tomu bude. Použijem špeciálne tlačítko – Dotvoriť. Dám si tam nás dvoch. Sedíme na námestí v Paríži a sŕkame kávu. Len tak pozeráme. Jeden na druhého. Tento okamih sa ešte nestal. Snáď príde máj rýchlejšie.
Koľajové hady sa krútili po stanici. Vlaky prichádzali a odchádzali a hady spali. Neštípu. Raz sa mi snívalo, že ožili. Pochytali celý perón za nohy a hodovali. Podarilo sa mi ujsť do podchodu a zobudiť sa.
Dnes som sa kupéčkovala so zaujímavým človek. Vytiahla som si dvojjazyčnú knihu. Edgar Allan Poe a jeho Čierny kocúr. Chcem byť anglicky zdatná. Zaujímavý človek vedľa mňa jazykoval tiež. Pozerám mu ponad ruku. Čítam. Jazyk nepoznám. Až keď knihu zatvorí, prečítam si – Nórsky jazyk. Hm, príde mi ľúto, že sa neučím po laponsky. Bola by som zaujímavejšia.
Rozmýšľam, na čo je niekomu nórština. Hneď som vedela. Bude loviť veľryby. Možno na nórske pobrežie nejaké priplávajú. Už teraz mi je ich ľúto. Chcela som mu povedať, aby ich nezabíjal. Aby radšej išiel zbierať púpavu a robil med. Nepovedala som.
Ľudia sa totiž často mýlia. Aj mne sa to stáva...
