Prvá etapa spočíva v znásilňovaní mozgových buniek za účelom porozumenia ba ešte lepšie zapamätania si faktov zo svetovej žurnalistiky. Kniha, ktorá ma máta už druhý rok. Raz leží na zemi, inokedy ju hodím do steny, potom ju krčím a búcham pästičkami ako keď sa dieťa snaží rozmlátiť stavebnicu z lega. Tú skúšku musím urobiť. Tak to povedala mama. Ja som jej na to povedala, že pôjdem robiť k stroju. Neviem, či už taký vymysleli. Teda niečo, čo by ako manuálna práca zodpovedalo mojim prísnym kritériám. Volám meno božie nadarmo a znovu klesám k smradľavej knihe. Prvá etapa trvá dlho. Predovšetkým preto, aby si mama myslela, že sa aspoň snažím a aj pre môj dobrý pocit, že som sa aspoň chcela snažiť.
Druhá etapa je jednoduchšia. Robím všetko iné, za účelom vyhnutia sa knihe. Môžeme ju volať modrobiela kniha. Nič viac o nej netreba vedieť. A tak pozerám správy, zabávam sa pozeraním fotiek na facebooku, natriem si chleba so syrokrémom a vzápätí zistím, že som ho chcela s medom. Komentujem správy. Niekto utýral psa, niekto trčal na Chopku pol hodinu v lanovke a dávali aj niečo o eure. Ja som si už kúpila za 80 centov hod-dog, takže som v skúške obstála. Druhá etapa je nudná, začína ma z nej bolievať brucho a hlava. Chodím po dome a hľadám niečo, čo by ma mohlo zaujať. Ani mravce v dome nemáme. To asi preto, že mrzne. Lákala by som ich na med na tanieriku a pučila ich prstom. Aj to je týranie zvierat, napadne mi. Už to nebudem robiť. Najmenej celú zimu. Tentokrát mi etapa nasledujúca po modrobielej knihe ubehla rýchlejšie. Na večeru bolo varené víno. Vôňa klinčekov a škorice ma prinútila myslieť na krajšie a nebeskejšie veci.
Cítila som, že tretia etapa je blízko. Už bol čas. V izbe sa šírilo príjemné svetlo. Z vianočného, komerčného, umelým ihličím ozdobeného svietnika v okne. Ľahla som si na posteľ. Zavrela oči. Otvorila oči. Záclona sa pohybovala v rytme Kravitzovej balady. A na stenách bolo všeličo. Psy, slonie choboty, holubice a drak. Óda na tieňohru. Ruky sa prepletali jedna cez druhú. Škoda, že mám iba dve. Slony sa nemôžu rozprávať a psy po sebe štekať. Mono atmosféra. Vôňa vareného vína mi stále šteklila čuchové bunky. Myslela som na teba. Chcela som napísať aj báseň. Potom som zase zazrela na stene niečo krásne. Tretia etapa je plná esencií, zvukov a myšlienok. Z meditácie ma vyrušil kocúr. Vyskočil na posteľ a rozsypal mi farebné lentilky. Asi mu poriadne brnelo v guľkách(ako hovorí moja mama), pretože sa dlho neohrial a pýtal si priepustku do noci. Spoza okna sa chvíľu potom ozvalo vrieskanie jeho neplnoletej obete. Vyhrievam si tvár vo svetle vianočnej výzdoby.
Je trochu smutno. Za vanilkovým nebom. Večery v atmosfére mono jem vždy veľkou lyžicou...
