Slnko povyťahovalo lentilky do ulíc a ľudia sa tešia. Balerínky štvorcujú námestie a rozopnuté kabátiky odkrývajú zrejúcu jar.
Pred kaviarňou na nás čakajú dve stoličky a malý stolík. Prisadneme si. Vlak ide až o hodinu a my sa akosi neviem zmestiť do kože.
Objednávame tvoje presso bez mlieka a môj ríbezľový džús. Obsluha z cudziny namieša zvláštnu atmosféru. Ušúľaná cigareta ti mizne v dlani. Rozprávame sa o všeličom. O tom, čo bolo kedysi. O čom, čo je a môže byť. Dym a lúče.
Cudzinec nastaví tvár slnku, čo sa tlačí dnu. Dáš sa s ním do reči. Si už raz taký. Zaujímajú ťa ľudia, ktorí sú zaujímaví. Je z Macedónska. Neviem si spomenúť na hlavné mesto.
Asociácia vyvolala spomienku na hodiny zemepisu na základnej škole. Na časy minulé.
Spomínaš mu divadlo. Na tvoje prekvapenie hral aj on. V Istanbule. Turecko – Istanbul. Niečo si ešte pamätám. Smejem sa na tvojej priateľskosti, ktorá akoby bola dnešnému ránu ušitá na mieru.
Psy venčia pánov a tí sa tešia na sviatočný rezeň so šalátom, čo ich doma čaká. A možno aj na manželku. V smiešnom popolníku mizne spálený tabak.
Príde žena, ktorej sa zdá káva drahá. Cudzinec na ňu pozerá trochu nechápavo a volá ju dnu. Nakoniec vychádza s dvoma kopčekmi zmrzliny, na perách úsmev.
Kaviareň opúšťa starší pán. V jednej ruke zmrzlina, v druhej zmrzlina, v tretej pes a v štvrtej malý chlapec. Veselá trojka sa stratí medzi dlaždicami.
Utieram ti z kútika tvoj kúsok snehovej sladkosti. Ty v tom kútiku vždy niečo máš. Smejem sa. Akoby to bol bezodný kútik. Kútik, kde si chodia kľaknúť chute.
Hladkáš ma po tvári a ja sa nechám unášať. Za zatvorenými očami mám celý svet.
Deti naťahujú hlávky z kočíkov, sú ako púpavky, čo sa otáčajú za slnkom.
Musíme ísť. Volá nás to preč. Tam kde sme už boli a zase ideme. Za nami desiatky nových vôní, nových farieb...nedá sa neusmiať a nechať si zájsť chuť na všetky poklady, čo sa potratili po svete.
Ešte sa obzriem. Za dvoma stoličkami, okrúhlym stolom a čudným popolníkom. Aby som si to všetko pamätala...ale veď my sa zase vrátime...však?
