Námestie je plné ľudí. Modrý nafukovací hrad so žralokom. Stojím pred ním a chcem niekomu povedať, že taký hrad neexistuje. So žralokom. Deťom to nevadí. Jedno je zavesené na nohe svojho otca a reve, že nech mu to rýchlo ide zaplatiť. Ďalšie deti postávajú obďaleč a ukazujú na obrovského žraloka, ktorý sa kýve zo strany na stranu. Hlúpy žralok na hrade. Mladá cigánka zo mňa ťahá drobné. Dve deti vedľa nej by chceli trdelník.
Trdelník pekne vonia, ale inak mi nechutí. Je to taký čuchací klam. Bývajú aj optické, ale tento je ten druhý prípad. Dávam im nejaké centy. Schodík do neba alebo ľudská hlúposť? Z reproduktorov zaznie jazz. Prerušovaný skúšaním mikrofónu. Raz – dva...
Jeduješ sa. Jazz máš rád. Vo fontáne malý ratlík chytá slnečný odraz. Najradšej by som ostala vonku. Na tráve. Bosá ako tie dve deti, ktoré oklamal trdelník.
Mám angličtinu. Moríme sa s nejakým predpred prítomným časom. Vyjadrujú sa ním veci, na ktoré normálny človek už zabudol. Za novými plastovými oknami počuť hudbu. Aj ten hrad by bol teraz lepší. Aj so žralokom.
Cestou na stanicu stretávam ľudí s balónmi. Ružový koník, žltá opica a spiderman. Keď som bola malá, tak som mala taký biely. Guľatý. Nebol napustený héliou a tak lietal len vtedy, keď som utekala. Inak sa plazil po zemi.
Som unavená. Doma. A mama ma ťahá do záhrady. Pofotiť zdochýnajúce stromčeky. Že kolegyni chce ukázať tú skazu. Fotím. Slnko mi naposledy pohladí tvár. Obývačka je príjemne chladná. Ukazujem im moje básne. Konečne vyšli v akej takej podobe. Musím im každú vysvetliť. Vraj sú hrozné, že kto to číta? Som rada, že sa mi aspoň v tomto nesnažia rozumieť.
Po takomto dni je príjemné nájsť v chladničke čerstvú bryndzovú nátierku. Vlastne po každom dni. Ďakujem ocko. Ďakujem vám, že ma máte obaja tak radi.
