Rána nemám rada. Nerada sa budím.
V chladničke sú párky, salámky, syríky. Celkom v rohu sa krčia dva sójové jogurty a nejaký nízko-ale prenízko tučný tvaroh. Z rádia sa Sajfa dušuje za skvelú líniu, ktorú dosiahneme maratónovými behmi a zdravou výživou. V reklame zas stojí na váhe nejaká tridsiatnička a má slzy na krajíčku. V novinách čítam o dievčati, ktoré zomrelo, lebo ho nebavil život. Lebo videlo prasa v zrkadle.
Siaham po sójovej napodobenine jogurtu. Hodím si tam dve jahody. Na spestrenie dňa. Píšem si zoznam na celý týždeň. Ak chcem naozaj vyzerať dobre, tak musím jesť nejaké chrupky s orieškami a asi nič iné. A ak si do toho dám ešte super tabletku, zhodím dvakrát viac. Listujem v časopise pre ženy. Takom tom o varení, životných osudoch, neverných manželoch a skvelých radách.
Na titulke je nejaká bacuľka. Bublinka. Aj tak sa týmto ženám hovorí. Snažím sa objaviť na jej postave niečo pekné. Nič. Nechcem vyzerať ako ona. Nechcem vyzerať ako Jana od susedov. Je tučná. Už ako deti sme sa jej smiali. A mama vtedy povedala, že sa to nepatrí, že ona za to nemôže. Aj tak sme sa smiali. Že je to riadna guľa.
Smutné? Nemyslím. Len všedné. Väčšina z nás má v hlave nejaké pomýlené kódy. Že čo je tučné je zlé. Že je to navyše. Odkiaľ máme normy ako má človek vyzerať? Podľa čoho súdime? Podľa reklám, kde ženy s veľkosťou 34 lietajú po pláži alebo mladých dievčat, ktoré stoja na váhe od svojich 14-tich?
Nikdy som nebola so svojou váhou spokojná. A asi ani nebudem. Prečo? Neviem. Možno mám pocit, že môžem vyzerať lepšie. Že sa to dá.
Muži nás presviedčajú o tom, že majú radi kyprejšie tvary. Veríme im? Ja túto vetu považujem za najabsurdnejšiu, akú som kedy počula. Som chorá? Nie, som len žena...obyčajná ženy s obyčajnými komplexmi. Komplexmi, ktoré má vyriešiť sójový jogurt...
