Starček s jedným zubom sa na mňa srdečne usmieva. Ruky sa mu trasú a o jeho 88 krížikoch na chrbte by nikto nepochyboval. Na začiatku sa snažím počítať jeho vrásky. Zbytočne. Vykladám diktafón, naposledy si prebehnem otázky.
Nemám možnosť položiť ani jednu. Ani jednu z tých oficiálne pripravených. Jednoducho rozpráva sám. Počúvam.
Päťmesačné obdobie na samotke považuje za najväčšiu školu života. So smiechom hovorí:
„Nič mi tam nechýbalo. Mal som svoju izbu, dali mi jesť a ešte ma aj strážili.“
Počas dní, keď bol sám s Bohom písal básne. Dodáva, že to nie sú jeho básne, že len prepisoval diktované. Musím sa usmievať.
Chytá ma za ruku a hovorí, že mal najkrajší život. Že môže Bohu ďakovať päťstomiliónkrát, aj viac.
Nehovorí o kresťanstve, ani o islame, iba o viere.
„Veríte?“, pýta sa ma.
„Verím.“
„Tak to ste šťastný človek. Takí čo neveria sú smutní a stratení ľudia. Vy už máte očistec istý. A potom šup do neba. Tam to je parádne. Svieti tam namiesto slnka Boh. A stále. Žiadna tma, žiadna zima. A tá spoločnosť.“
Na chrbte mám príjemné zimomriavky.
„Všetci mi prajú veľa zdravia a ešte veľa prežitých rokov. Ja to nechcem. Chcem ísť do neba. Rýchlo. Tam je to krásne.“
Neviem, čo mám povedať. Pozerám na jeho obrazy. Sú plné svetla, tepla, nádeje, Boha...
„Maľujete aj peklo?“
„Peklo ani nie. Ale tam v rohu je diabol. Stojí oproti Bohu a vie, že prehrá. Vždy prehrá.“
Je o tom taký presvedčený, že mu nemôžete protirečiť. Stíska mi ruku a dáva mi vieru. Je to silný pocit, je to silná emócia. Nie, doteraz som takú v kostole nenašla.
Včera som stretla apoštola. Rozdával Boha. Len tak, zadarmo. Len tak svojím rozprávaním a presvedčením...len tak...
Sedím v autobuse a čítam si básne, ktoré mu nadiktoval Boh.
Verím...
