Boli všade okolo. Malý, veľký, biely, čierny, s červeným krúžkom na čele, s lesklým krúžkom v nose, starci, deti. Viem o nich len málo. Nestihla som sa pozrieť ani na farbu ich očí, ani na ich úsmevy. Bežali. V protismere, v mojom smere, v neurčitom smere. Kufre, kabelky, batoľatá, občerstvenie, noviny, psy...to všetko bežalo s nimi. Napadlo mi, že keby som nejakému bežcovi skočila do cesty vezme ma na chrbát a budeme bežať spolu. Alebo ma chytí za ruku a poletíme. Eskalátory pôsobili nudne a pomaly. Nikto sa neviezol. Čas je tu drahší ako kdekoľvek inde na svete. Keď nastúpite, nikto si vás nevšíma. Nikoho nezaujme váš výstredný účes, čierny rúž či erotický časopis v ruke. Nikoho nezaujíma vaša osoba. Ste jeden z mnohých. Ľudia akoby nemali záujem.
Pozerám. Na všetko. Na černošku s obrovskými perami, na mladého podnikateľa s dvoma telefónmi v ruke, na mladé dievča v školskej uniforme. Všetko mi príde zvláštne.Keď cestujem našou MHD je pre mňa cesta konverzáciou. Vždy niekoho stretnem. Babky s nákupnými taškami, ktoré reptajú na euro, unavené mamičky s na prvý pohľad dokonalými stvoreniami v kočíkoch či študentov, ktorým sa lesknú očká na zeleno. Vždy sa niekto prihovorí. Alebo sa prihovorím ja. Slušnosť káže komunikuj.
Nie vždy. Občas chcem byť sama. Sama za oknom. Počítať modré autá, prerušované čiarky či zebry, ktoré sa túlajú mestom. Vtedy mi stačí ligot pouličných lámp a svetielkujúce kaluže, ktoré prskajú ako divé, keď ich kolesá nemilosrdne prerážajú. Vidím okná. Živé aj mŕtve. Zamilovaný pár, čo sa zohrieva horúcou kávou. Psa v hlúpom svetri, ktorí zrazu stratil prehľad vo svojej orientácii. A dôchodca na bicykli. V januári. Adrenalín. Alebo minule. Jednej žene spadol na tričko čokoládový kopček zmrzliny. Smiala som sa. Mohla som. V autobuse sa môže veľa vecí.
Tu všetci sedia. Pozerajú pred seba. Do novín, kníh, riešia sudoku, jedia sendvič, hrajú sa s telefónom. Nerozprávajú. Za oknami nie je nič. Iba stena. Sem tam nejaký nápis. Bojím sa ti niečo povedať, aby to nevyzeralo hlúpo. Počuť len hudbu z prehrávačov, ktoré sa schovali do ich uší. Smeješ sa. Vidíš na mne, že sa necítim dobre.
Stojíme. Ľudia vystúpia. Ľudia nastúpia. Akoby boli všetci rovnakí. Hľadám rozdiely. Ako v tých deckých časopisoch, keď musíte nájsť, ktorý dalmatínec má menej bodiek. Je to veľmi ťažké. Začínam sa v tom strácať. Všade samé bodky.
Vystupujeme. Vydýchnem si. Začínam si všímať, že podvedome bežím aj ja. Dav ma vzal medzi seba. Usmievam sa. Teším sa na našu MHD. Metro nie je pre mňa. Nevidno z neho žiadne zebry...
