V teň deň ma čakala povinnosť. Tak volám veci, bez ktorých by som na tomto svete prežila, ale okolnosti to zariadili inak. Z novín mi dali za úlohu zúčastniť sa akcie s detičkami.
Nie takými „naozajstnými“. Takými, čo skáču, vrieskajú, keď im nekúpite zmrzlinu, kopú do iných detí, vyplazujú jazyk a výdatne zasycujú ovzdušie nadávkami pochytenými zo školy. Tieto deti sa narodili iné. Ako to mám nazvať? Neviem. Neúplné? Polovičné? Šibe mi? Sú predsa úplne normálne...sú nádherné!!!
Sadla som si do poloprázdnej sály. Záujem bol viditeľne menší ako o Kazíka, čo minulú sobotu spieval repeťácke klobásoviny. Stále som sa obzerala, či neprichádzajú ľudia. Neprichádzali.
Deti sa striedajú na javisku jedno za druhým. Rozprávajú rozprávky a recitujú básničky známych detských autorov. Ešte teraz mám v pamäti iné, veľmi podobné podujatie. So zdravými deťmi, kde zabudnutý text, či zakoktanie sa, znamenali istú prehru. Tu bolo všetko inak.
Malý chlapec, ktorý sa na svojom sedadle knísal dopredu a dozadu vybehol na javisko. Mikrofón bol príliš vysoko. Tak sa postavil na špičky. Jeho básnička o hviezdičkách bola najkrajšia so všetkých. Žiaril. Celý. Dal mi toľko energie a šťastia. Dal mi úsmev. Pohladil srdce. Ja toľko dať neviem. A som zdravá.
Poklonil sa a bežal na miesto. Až neskôr som sa dozvedela od jeho vychovávateľky, že polovica básničky bola vymyslená, lebo zabudol text. Rada však znela, nič na sebe nedaj poznať. A malý Peťo bol profesionál...
Podujatie skončilo. Potlesk bol tichý. Niektoré deti ho možno ani nepočuli.
Takéto veci ma bolia. Keď ľudia nevedia. Nevedia, že majú všetko a nechcú dať nič...
