Sedíme, húpeme nohami...
Bodkované kraťasy majú sto bodiek. Počítaš a ja sa točím. Aby si ich spočítala úplne všetky.
Asi som vždy bola to väčšie zlo. Mama hovorí, že som doteraz.
Na paškál sme si v ten deň vzali kocúra. K babke prišiel v jednu jar. A zostal. Bol už starý. Šedivý ako babka. Dali sme mu meno Dylan. Ako ten krásny herec z Beverly Hills 90210. To sme pozerali, keď babka dovolila. Zazdalo sa mi, že by potreboval tie svoje šediny prečesať. Jediný hrebeň v celom dome bol babkin. Malý, zelený s hustými zúbkami.
“Zuzi, choď pre hrebeň. Je pri zrkadle.“
A už si cupkala. V cvičkách s červeno modrou nášivkou. Kocúr sa nebránil. Vystrel na verande svoje štyri labky a priadol. Ako priadka z tej rozprávky...už si ju nepamätám. Češeme, smejeme sa. Jeho srsť zostáva v hrebeni, tak ako babkine vlasy. Máva ich tam celé chuchvalce. Slnko nám páli do očí. Zrazu sa zjaví sieťkovaná taška a kvietkovaná zástera. Hrebeň nestihnem skryť. A babka ho stihne zbadať. Sodoma-gomora. Dnes nebudú žiadne lentilky ani Beverly Hills. Ale ona sa nehnevá. To je len tak, aby sa jej zamračilo čelo a my sme spočítali vrásky. Ako moje bodky. Sú ich stovky. Sedíme v kuchyni a vyjedáme slané tyčinky. V dome je tak vlhko, že sa nám ohýbajú medzi prstami a vôbec tak pekne nechrumkajú. Nevadí nám to. Sú to tie najlepšie tyčinky na svete.
Spíme vo veľkej posteli. S veľkou perinou. Ani nás nie je vidieť. To je ale duchna poriadna. Trochu smrdí zatuchlinou. Ale to tak asi má byť. Ešte sa šteklíme a potom zaspávame.
Na druhý deň nás prídu pozrieť naši. Donesú paštéty, párky, lízatka a nanuky. Nechceme, aby sa tam veľmi zdržiavali. Sme predsa na výlete. U babky. Na prázdninách.
Poobede prišla veľká sesternica Jana. Vraj poďte chytať bociany.
„A kde?“
Nevidelo sa mi to. Na lúke za cintorínom je ich celá kopa, diktovala. Ale práve cintorín bol pomyselnou hranicou, za ktorú naše drobné nôžky v cvičkách nemohli. Slovo dalo slovo a po vzájomnej porade sme sa predsa len rozhodli na tie bociany ísť. Jáááj, to bola zábava. Naozaj ich tam bolo dosť. Behali sme, vrieskali a dezorientované bociany lietali nad lúkou. Slnko zašlo. Ani sme si nevšimli. K babke sme prišli po tme. V dome sa svietilo a vnútri sedeli Janiny rodičia. Dostala facku a my výplach žalúdka. Pod perinou sme si večer šepkali o tých stratených bocianoch. A ráno sme aj tak dostali lentilky. Museli sme však sľúbiť, že za cintorín už nepôjdeme...
Je ticho. Len staré lipy si šuškajú s vetrom. Stojím nad jej hrobom. Už sú to dva roky. Zlaté písmená sa ligocú na slnku. Ukladám kvety do vázy a pozorujem bociany, ktoré prelietajú nad mojou hlavou.
Chcem tu mať navlhnuté tyčinky, rozsypané lentilky, starý zelený hrebeň, veľkú perinu a v nej nás dve a ju v kvietkovanej zástere...bez leukémie...
