Nebola som tu dobré dva roky. Možno viac. Keď sme boli deti, obchod bol pre nás všetkým. Mali zelené farbiace nanuky, guličkové žuvačky, turecký med v tvare zmrzlinky a burizóny, čo sa dávali medzi zuby. V malej dlani desať korunáčka. Vtedy ste si za túto zlatku mohli kúpiť aj tri sladkosti. Neklamem.
Beriem babkin parazól a vychádzam z domu. Dedina je v hmle, spí. Drobné dažďové kvapky voňajú lístím. Nikde ani nohy. Stretávam len osamelé dvory, štekajúce psy a mláky. Dve z dvoch neminiem.
Vchádzam do maličkého obchodíku. Predavačka ma pozná ešte z plienok. Hneď sa začuduje, čo tu robím, že ako som vyrástla a čo nové doma...Behám pomedzi regály. Najskôr sa len pozerám. Box na nanuky je stále na rovnakom mieste, len už nemajú zelené farbiace nanuky. Kupujem pudingy. Zase som dostala chuť na niečo, čo doma nemáme.
Pri pokladni platí babka. Meno neviem. Je to babka z dediny. V košíku horká čokoláda, pivo, banán.
Tu vám každý vidí do košíka. Niekoho by to mohlo obmedzovať, ja sa na tom smejem. Zakázaný tovar typu gumičky na pišíka tu aj tak nepredávajú. Musím sa pousmiať.
Babka horlivo vysvetľuje, že včera pojedla viac liekov na trávenie a teraz má strašnú hnačku.
Nechce zaplatiť drobnými, hoc ich má plnú peňaženku. Predavačka sa jeduje, vraj jej nemá čo vydať. Ale babka stále svoje, že to má k doktorovi a do kostola. A hotovo. Ani z voza ani na voz. Odchádza.
Zháňam ešte nejakú bonboniéru. Tie sú ale príliš vysoko. Až na hornej poličke. Tak volám o pomoc.
Predavačka hneď vie, že oco aj brat mali včera meniny, že či máme oslavu, že mu mám odkázať všetko najlepšie. Som v obchode asi pätnásť minút a to kupujem tri veci. O dobrú náladu mám postarané.
Veľké potravinového reťazce môžu ísť do čerta. Nič sa nevyrovná atmosfére malého obchodíka, kde každý každého pozná, kde sa vás opýtajú na váš deň a na vašu rodinu.
Prší a ja sa smejem. Pod dáždnikom skrývam bonboniéru, trochu predraženú, ale z najvrchnejšej poličky a poskakujem domov.
Škoda, že nemali ten zelený nanuk. Ale to už bolo dávno...
