Vošla babka s obrovskou palicou. Vyzerala ako obor. Až keď sa usmiala a vrásky okolo jej očí sa ešte viac zvýraznili, bolo jasné, že je to dobrá babka. Na výzor veľmi prísna, no s medovníkom namiesto srdca.
Farár odriekal modlitby a smial sa na rýchlo pozbieraných miništrantoch, ktorí nevedeli či sa skôr nalieva víno alebo voda. Mince skákali do pokladničky a my sme vychádzali z kaplnky.
Všimla som si ju až keď sme boli vonku.
Zitka. V kosoštvorcových podkolienkach a modrých šatách smerovala k nám. Hneď začala plakať. Vždy to robí. Vraj od radosti. Pomedzi slzy šťastia rozpráva, že je rada, že nás vidí. Babkina sestra. Kedysi k nám chodievala. Už nechodí. V jednom vrecku gumové cukríky, v druhom dvadsaťkorunáčka. Tú som ale minúť nemohla. Nebola to len taká obyčajná bankovka. Bola pre šťastie a pre krajnú núdzu. Vždy som si ju schovala do peňaženky, a keď bolo najhoršie zachránila ma. Po prechode na euro som menila nielen menu, ale aj peňaženku. V tej starej som v tajnej priehradke našla aj Zitkinu dvacku. Nostalgia starých časov. Tých, čo už nikdy neprídu.
U Zitky doma bolo a je vždy otvorené. Dom nezamyká. Vojdete dnu a nikoho nemôžete nájsť. Po dvore behá kólia a na starom gauči sa povaľuje šedý kocúr. So záujmom na mňa pozerá, ale stále sa venuje svojej špinavej labke. Kričím. Nič. Nikde nikoho. Asi po desiatich minútach, keď pendlujem medzi verandou a kuchyňou, ju zbadám. Bola v obchode. Teší sa môjmu príchodu a tlačí mi do ruky hašlerky. Nemám ich rada, ale beriem za plnú hrsť. Ťahá ma dovnútra a chystá čaj. Do malých šálok. Majú také malé ušká, že mám strach chytiť sa ich. V čaji plávajú zrniečka z citróna a je veľmi kyslý. Občas ma nazve iným menom, pýta sa na babku a hľadá dvadsaťkorunáčku. Klebetíme o všetkom možnom. Stále niečo nosí na stôl. Včera piekla buchty a dnes robila zemiakové placky. Priamo na platni starej piecky, kde si kúri drevom. Domček je malý, voňavý. Všetko je tu uložené v čarovnej krabičke. Na stene nálepky zo žuvačiek Pedro, vyšitý obrázok s nápisom, na ktorý si neviem spomenúť a kvietkovaný obrus. Tento domček a ani Zitka nikdy nezmiznú. Viem to. Bude navždy piecť buchty a mať plné vrecká hašleriek...A starý kocúr so špinavou labkou zamraučal do ticha...
Musíme sa rozlúčiť. Doma nás ešte čaká veľkonočné upratovanie. Zitka sa zase rozplače a praje nám všetko dobré. Moja babka jej ešte zakričí, aby pozdravovala muža, Róberta. Škoda, že ten od nás a hlavne od Zitky odišiel už skoro pred rokom...
