Skrinka so zeleným kýblikom, papuče vo vrecúšku a vypadané mliečne zuby. V škôlke som nemohla jesť kôrku. Bola som malý upír. Svoj „chrup" som využívala aj na iné klamstvá. Sviečková bola tvrdá - nejem, lebo mama tak nakázala a kôprová omáčka ma štípe - nejem, lebo mama nakázala. A tak som jedla len parené buchty, striedku z chleba, pudinček a kurča. Aj my to ostalo, okrem tých mliečnych chrupiakov.
V škôlke sme pozerali krtka, ktorý bol vtedy najobľúbenejší hrdina. Dnes je to už len riadna „haluz" ,ako sa teraz hovorí. Krtko, zajac, ježo, myška a žabka. Sedeli sme v tureckom sede a ani nedýchali. A taký divný prístroj, ktorý blikal. Neviem, čo to bolo. Ale bolo to zábavné.
Kvádriky poukladané do stredu. Beháme po nich bosí, len v ponožkách. Vraj proti plochým nohám. Nemám. Ďakujem. Potom sa hráme na kaderníčky, mamy, upratovačky, kuchárky alebo učiteľky. Petra sme zavreli do skrine a potom sme ho hľadali celé popoludnie.
Obed. Bez sviečkovej, s makom medzi zubami. Niektorí aj plakali. Nechceli jesť, niekto kričal - dupľu sem.
Spať. Do malých postelí, z ktorých netrčali nohy. Ani hlava. Nikdy som nechcela spať. Dnes chcem spať, nemám čas.
„Môžem ísť na záchod?"
Cestou som ukradla zopár malých panáčikov a hrala sa s nimi pod perinou na nespavosť.
Popoludnie vonku. Deka na preliezke, hojdačky až do neba a piesok vo vlasoch aj v topánkach.
Potom pre mňa niekto prišiel. Nikdy na mňa nezabudli. Rozprávam im o dlhom dni, o poníkoch, o nespavosti, o strapatej Zuze, ktorá ma kvákala a o Petrovi, ktorý si rozbil koleno.
Dnes prídem z internátu len občas. Bez papúč vo vrecku, bez nespavosti, bez zážitkov s krtkom. Už som veľká. Zelený kýblik má v škôlke iná Katka a možno ani ona nikdy v škôlke nezje sviečkovú...
