To ako zlyhávame, ale aj zvládame rôzne situácie pomáha, aby to zvládli ďalší. Je doba, kedy chceme pred druhými vyzerať, čo najlepšie, neradi hovoríme o svojich problémoch, ľahšie sa rozoberajú starosti druhých. Nič však nie je horšie, ako nasadená maska, za ktorou sa skrýva nešťastné srdce. Bojíme sa odmietnutia a to nám bráni vyliať svoje vnútro. "Nechceme predsa stratiť vlastnú tvár". Tvár stratiť nemusíme, len tú masku stačí dať dole. Ja ju teraz odhadzujem slobodne a s radosťou. Toto je moja skúsenosť, ako sa dá prekonať bolesť a sklamanie z toho, ak je rodič alkoholik. Veľmi si želám, aby všetkým, ktorí vyrastali v takom prostredí priniesol tento článok novú nádej a silu vysporiadať sa s tým.
Keď spomínam na detstvo vybaví sa mi veľa krásnych chvíľ. Do mojich 10 rokov si mamku pamätám ako starostlivú, dobrú, milujúcu. Keď sa obzriem späť, zrejme po dlhšie trvajúcom strachu, negatívnych myšlienok, potláčaní toho, čo ju trápilo jej začali psychické problémy. Žiaľ ako utlmovák na pocity strachu sa stal alkohol, čo znamenalo skočiť z kaluže rovno do blata. Manželstvo rodičov skončilo rozvodom, ale nikdy nie je na vine len jeden. Úprimne môžem napísať, že mám úžasného ocina, ale aj on urobil chyby. Avšak od mojich 15 rokov sa k nám vrátil a s láskou sa o mňa a mladšieho, vtedy 10 ročného brata staral a stále je tu pre nás aj keď sme už dospelí. Patrí Mu za to veľká vďaka, snažil sa nám nahradiť aj mamku, čo nebolo jednoduché. Prvé 2 roky strednej školy boli celkom fajn, mamka sa po liečení držala a keď si občas vypila bolo to potajomky, bez návštevy krčmy. Oproti obdobiu predtým sa dalo povedať, že bolo pokojné a aj mne veľmi prospelo, že som mala nad sebou otcovskú ruku.
Ale chcem sa vrátiť do obdobia, kedy sme žili len s mamkou, od mojich 10-15 rokov. Mamina bojovala a snažila sa ako vedela, žiaľ mnohokrát neúspešne. Chýbala nám jej láska, starostlivosť a aj peniažky. Najhoršie bolo ísť do školy bez desiaty, vrátit´sa zo školy, nájsť maminu pod vplyvom alkoholu, bez akéhokoľvek jedla, iba cigaretového dymu, prípadne nejakej hlučnej návštevy. Prípadne rýchlo povinne utekať na vlak za starkou po nejaké peniaze a jedlo. Starká ma vždy vybalila a mohla som sa ponáhľať domov. Velmi nám pomáhala a nikdy som nepocítila jedinú výčitku od nej. Svoj hnev a smútok som riešila tak, že ako 12 ročná som začala chodiť po diskotékach a flákať sa. Žiaľ moj mladší brat bol viackrát sám, keď aj mamina mala "výjazdy". Až keď som dospela, uvedomila som si, že som zlyhala ako staršia sestra a bolo mi to veľmi ľúto. Mala som tam byť pre neho a neutekať preč od problémov. Znova si uvedomujem, aká veľká záchrana to pre nás bola, že sa ocko vrátil práve včas. Ďalšou ťažkou vecou bol výsmech rovesníkov. Toto sú veci, ktoré dieťa, či teenager veľmi ťažko nesie. Ešte dnes si dokážem živo predstaviť tie okamihy, keď sa mamina vracala opitá z krčmy a ja som bola von s kamarátmi, či kamarátkami. Nastal smiech nad jej spevom a tackaním a slová typu: "ty máš ale mamu". A ja skrývajúc svoju hanbu som hneď reagovala nejakým vulgarizmom na jej adresu. Potom doma, keď ma nik nevidel mi to bolo ľúto a musela som tú bolesť zo seba vyplakať. Partia mladých ľudí na dedine, kde bývala moja starká ma volali "Kotva". Ako som sa dostala k tomuto titulu? Pretože moja mamina spievala opitá po krčmách pieseň "Srdce, kotva, kríž". Keď som šla po ulici vykrikovali po mne: "Kotva, kotva". Aj teraz keď to píšem, cítim presne to, čo vtedy, hanbu a smútok. Aj keď som sa tvárila, že mi to je úplne jedno. Vtedy som ešte neverila v Boha a nepoznala som Ho ako teraz, ale vždy bola otázka voči Nemu: Bože, prečo práve my máme takúto mamu?" Niekedy som ju mala veľmi rada, boli dni, keď sa starala, snažila sa dať nám to najlepšie. Boli však aj dni, ktoré celé prepila, bola agresívna a vystrájala, vtedy som ju nenávidela a priala si jej smrť. Stalo sa, že som ju aj udrela...A nie raz. Nech už jej správanie bolo akékoľvek, nemala som na to právo, bola mojou mamou. Mohla som radšej odísť, nenechať sa vyprovokovať, žiaľ v hneve a zúfalstve som reagovala inak. Veľmi ma to mrzelo, obviňovala som sa a v mojom vnútri stále prebiehal boj medzi láskou k svojej mamine a nenávisťou. Najhoršie na tom bolo, že čo som na nej odsudzovala to isté som robila aj ja. Diskotéky, alkohol, prvé skúsenosti z drogami, vystrájanie v opitosti. Bola som veľmi mladá a už mi bolo zo seba častokrát zle, nie raz som po takom hýrení plakala nad tým, čo robím. Ale nevidela som z toho cestu von. Aj keď sa ocko vrátil, vikendy sa nezaobišli bez môjho vysedávaniu v baroch, krčmách. Boli sme partia väčšinou necelistvých rodín a nejak sme sa navzájom povzbudzovali ako zabudnúť na problémy. Mojím plusom bolo, že som zvládala školu a veľmi nehovorila o svojich problémoch. Veď navonok som chcela predsa vyzerať nad vecou a asi sa mi aj darilo pôsobiť ako vyrovnaný človek. Avšak moje užívanie" života sa samozrejme odrazilo na psychike, alkohol a drogy nikomu nepridajú, ak je človek ešte aj z rozvrátenej rodiny. Ako 19 ročná som sa čoraz viac začínala báť smrti, budúcnosti, toho ako skončím. Niekedy som mávala paniku z tej neistoty, ktorá bola v mojom živote, niekde v hĺbke srdca som bola úplne zlomená a nešťastná. Cítila som, že nie som dosť silná v emóciách a vôli, aby som s tým životným štýlom sekla. Vždy som obdivovala ľudí, ktorí boli takto duševne silní a vedeli poraziť svoje slabosti a povstať z prachu. Ja som po tom túžila, ale naozaj som nemala silu a ani som nevedela ako. Pred očami som mala len stav mojej mamky a porekadlo: Aká matka, taká Katka. Prežívala som hrôzu pri pomyslení, že by sa môj život uberal takým istým smerom. Vtedy som sa snažila myslieť na to dobré v jej živote, keď nepila. Bola dobrou mamou, varila, rada riadila, čo mi ostalo po nej. Pekne spievala, keď odmyslím jej "spev" pod vplyvom alkoholu. Krásne kreslila a v izbe nám na stenu namaľovala detské motívy. Ale bolo to veľmi málo k tomu, aby som sa ubrala správnym smerom. Po škole rok strávený v Čechách ma ešte viac pokazil, teda ja som sa pokazila. Všetok ten nepokoj, prázdnota pokračovali a ja som sa ešte viac chcela zabávať. Keďže som už zarábala peniaze bolo to o to jednoduchšie a dostupnejšie. Návrat na Slovensko bol tým najlepším riešením a v ten rok 2005 nastal zlom a veľká zmena v mojom živote. Spoznala som Božiu lásku a odpustenie, uverila som v Pána Ježiša. Keď som počula, že zomrel aj za mňa, za moje hriechy, že mi vie pomôcť, dať zmysel môjmu životu bola to tá najúžasnejšia správa. Viem, že sa hovorí, že viera v Boha je len barličkou pre slabých. Bola som slabá, áno a nevedela sa zmeniť,uvedomovala som si svoje zlyhania. Ublížila som ľuďom na ktorých mi záležalo a už som nevedela odkiaľ, kam. Avšak Boh sa nestal mojou barličkou. Stal sa mojím Záchrancom, Priateľom, mojou Silou a Pokojom, ktorý som tak hľadala. Pravda je taká, že ľudia, ktorí sa pokúšajú sami zmeniť a nejde im to, pretože nemajú tak pevnú vôľu sú sťastní a vďační, keď sa nájde Niekto, kto má riešenie. Veľakrát mi ľudia povedali, že som sa zmenila sama. Ale nie je to tak. Ja som túžila po zmene, ale bol to Boh, ktorý mi podal ruku do tmy a vytiahol ma z nej von. Ježiš ma odtiaľ dostal a ja nemôžem pripisovať zásluhy sebe. Ľudia so silnou vôľou sú úžasní a ako som písala vyššie, obdivovala som ich. Práve tá duševná sila im však môže brániť, aby dali vo svojom živote šancu Bohu, lebo zo všetkého sa chcú vysekať sami. Čo nie je zlé. Ale všetci potrebujeme to najdôležitejšie, či sme slabší, či silnejší - prijať odpustenie od Boha a odpustiť iným. Preto o tom píšem, lebo bez Pána Ježiša by som nedokázala odpustiť maminke, nedokázala by som ju ľúbiť. Až keď som spoznala Božiu lásku a pravdu, uvidela som jej život inak. Pochopila som, že musela zažívať veľké trápenie, ktoré síce nik nevidel, ale spôsobilo jej duševné problémy a závislosť na alkohole.
Aká je realita dnes, po 9 rokoch? Mamkin boj so závislosťou stále pokračuje, aj teraz je na 3 mesačnom, už ani neviem koľkom liečení. Ale môj postoj a vzťah k nej sa zmenil. Nad nenávisťou a hnevom zvíťazila láska a odpustenie. Viackrát som ju prosila, aby mi odpustila, že som nevedela pochopiť jej trápenie a svojím správaním som jej ublížila. Samozrejme, to neznamená, že by som schvaľovala jej pitie, len s Božou pomocou ju vidím ako niekoho kto potrebuje pochopenie a nie odsúdenie. Ak človeka odsúdime, nedokáže to zvládnuť. Ak mu prejavíme lásku a povieme mu dobré slová, dávame mu šancu na zmenu. Nie je to vždy ľahké, sú dni kedy sa na ňu veľmi hnevám, občas mám chuť to vzdať ale... kým žije vždy je nádej. Ďakujem Pánovi Ježišovi za jej život, že napriek rôznym úrazom pod vplyvom alkoholu sa jej nič nestalo. Stále žije! Modlitba má obrovskú moc, nie je dôležité ako dlho sa modlíme za nejaké veci, ale s akou láskou sa modlíme a či vydržíme. Ja som sa rozhodla vydržať a keď mi je ťažko predstavujem si mamku ako je šťastná, slobodná od závislosti, ako pomáha práve takým ľuďom, akým je teraz ešte ona sama. Viem, že tak nechce žiť, viem, že je úplne zlomeným človekom bez sebaúcty. Viem, že Boh ju miluje, pretože On nepohŕda ľuďmi, ktorí sú v takom zúboženom stave. Je to zvláštne, ale asi preto, že mám mamku, akú mám je moje srdce plné súcitu a lásky voči ľuďom, ktorí by mi boli inak úplne ukradnutí. Keď vidím takých ako je ona, mám bolesť vo svojom vnútri, hneď sa v srdci za nich modlím a keď sa dá porozprávam sa s nimi o Bohu, o Jeho pomoci, záujme o ich životy. Povedzme si pravdu, kto sa dnes pristaví pri takých "opilcoch"? Väčšinou sa nad nimi mávne rukami bez toho, že by sme sa zamysleli, čo ich k tomu viedlo. Viete moju mamku väčšina ľudí odpísala a málokto verí, že by nastala v jej živote zmena...A tak je to so všetkými jej podobnými. Ale Boh ich neodpísal, to je Božia bezpodmienečná láska.
Čo na záver?
Pre Vás, vzácni ľudia, ktorí ste vyrastali v takom prostredí, ktorým bolo možno psychicky a fyzicky ubližované. Odpustite svojim rodičom a rodičia odpustite svojím deťom, ak padli do závislosti, okrádajú Vás, ubližujú slovami. Ak to nedokážete sami, vždy je tu Boh, ktorý na to dáva silu. Netrápte sa nad výsmechom od ľudí, povzneste sa nad to a keď treba vyplačte tú bolesť von.
Pre nás milí rodičia, učme svoje deti k citlivosti a pochopeniu. Vysvetlime im, nech už sú v akomkoľvek veku, ako sa správať k tým, ktorí sú zo slabšej spoločenskej vrstvy a vyrastajú v rodine, kde je alkohol, alebo iné problemy. Motivujme ich, aby vedeli svojich vrstovníkov namiesto vysmievania povzbudiť napr. slovami ako: Neboj sa, bude to dobré, ty predsa nemôžeš za sa svojich rodičov.. Netráp sa, ak budeš čokoľvek potrebovať som tu pre teba."
Naše slová a skutky môžu zachrániť veľa životov. Vždy je v našom okolí niekto, kto prechádza ťažšou situáciou ako my. Namiesto posudzovania a odsudzovania prinesme ľuďom pochopenie, útechu, povzbudenie, pomoc. Všetko, čo povieme, či urobíme nezištne a z lásky má nevyčísliteľnú hodnotu.
