Z Brezna sme vyrazili, keď slnko ešte svietilo na opačnej pologuli, ale časom sme sa aj my dočkali jeho lúčov. Hlavu som mala otočenú smerom k oknu, ale oči zavreté. Snažila som sa sústrediť na opakovanie toho, čo som sa naučila. Čoraz viac však moje myšlienky upútavala iná vec. Napriek tomu, že moje oči boli zavreté, prenikalo predsa ku mne trocha slnečného svetla. Otvorila som ich a nastala pichľavá bolesť, ktorú spôsobila intenzita nášho nádherného slnka. Zrazu som si uvedomila, že je to presne tak aj v ľudskom živote. Buď chceme žiť na svetle a pozrieť sa pravde do očí, alebo sa skryjeme do tmy zo strachu, aby niečo z nášho vnútra nebolo odhalené. Niečo, čo už tak dlho skrývame pred inými, ale mnohokrát aj pred sebou. Môžeme síce zatvárať oči, ale slnko je tak žiarivé, že stále k nám jeho jas preniká. Áno je to jemnejšie a nebolí to. Ale stále si uvedomujeme, že tam to slnko svieti, núti nás otvoriť oči, aby sme ho videli v plnej kráse. Túžime sa pozrieť, ale nechceme cítiť tú bolesť. A rozmýšľame: "Keby sa to dalo nejak inak." Ale nedá...Na svetle vychádzajú von naše zlé myšlienky, postoje, slová, skutky a to býva veľmi bolestivé. Niekedy zatvoríme rýchlo oči, chceme utiecť a zaliezť do tmy. Myslíme si, že tam nikto nič neuvidí a my ostaneme v zdanlivom bezpečí. Svetlo si však vždy nájde cestu, pred ním sa ukryť nedá. A pre naše dobro je určite lepšie nechať svoj život mimo tmy. Tam, kde je jas, temnota už nemá žiadne miesto. Stačí trocha svetla, cez malú škárku a tma ustupuje. Stojí to za to, život vo svetle je nádherný a prináša skutočnú slobodu a šťastie. Keď chodíme vo svetle nepotkneme sa a jasne vidíme kam životom kráčame.
Vedeli ste, že Boh je pravé svetlo? Ja som to nevedela, až kým som si to neprečítala v Biblii, knihe kníh.
Jeho krása je neporovnateľne väčšia ako krása slnka. Veď Stvoriteľ musí vyžarovať viac svetla a vzbudzovať v nás viac úžásu ako nádherné umelecké diela, ktoré vytvoril v prírode. Boh jemne svieti na naše životy a pomaly chce vytlačiť všetko tmavé a čierne zo srdca. Túži úplne presvietiť naše vnútro, ale je na nás, či Mu to dovolíme. Buď zavrieme oči a odmietneme. Jeho láska a pravda k nám slabunko preniká, cítime ju...Ale nechceme tú bolesť, ktorú so sebou prináša poznanie pravdy o nás samých. Nechceme zmenu, ktorá bude bolieť. Ostaneme uzamknutí vo vlastnej tmavej miestnosti hnevu, nenávisti, neodpustenia, závislostí, závisti, ohovárania, nevery, sebaľútosti...? Verím, že nie. Napriek dočasnej bolesti vyjdime von. Nie len tak pomaly, ale rýchlym behom. Vybehnime v ústrety svetlu. Tam, kde je láska, odpustenie, sloboda, dobroprajnosť, milé slová, vernosť, odvaha...
Môžeme bez svetla poraziť tmu? Nie!
Preto ani bez Boha, ktorý je samotným Svetlom nemôžeme úplne zvíťaziť nad tými tmavými miestami v nás. A to už každý jeden vieme, aké zákutia to sú.
Ja tam ostať nechcem. Verím, že ani vy nie. Urobme, všetko, čo je v našich silách...Ale tam, kde už nebudeme vládať sami, prijmime pomocnú ruku od Boha. Veď tak to chodí aj medzi ľuďmi. Pomôžeme sebe a iným ako sa dá, ale zároveň vieme aj prijat´ pomoc od druhých. Prečo by sme teda mali odmietnuť pomoc od milujúceho Boha? Viete, kedy človek nevie poprosiť niekoho o pomoc? A kedy nevie pomoc ani prijať? Keď mu bráni pýcha.
A ani vy, ani ja predsa nie sme pyšní...Nebuďme tmou, dovoľme Božej pravde, láske a dobrote, aby nám na tej ceste k svetlu pomohli. A viac než to, dovoľme Bohu, aby z nás urobil nádherné horiace pochodne, ktoré budú osvetľovať ďalších.
Nepotrebuje náš svet viac svetla? Nie je na našej krásnej zemi dosť tmy? Na ktorú stranu sa postavíme. Ja som sa už rozhodla, pridáte sa?
