Podľa mňa je žiarlivosť prirodzenou súčasťou myslenia každého človeka už odmalička. Keď som bola malá ja, túžila som volať sa Marcela, pretože tak savolala moja „spolužiačka“ v škôlke a podľa mňa bola veľmi peknáa sebavedomá. Mala som pocit, že moje meno tak ako aj moja osoba nie súvôbec ničím zaujímavé, odhliadnuc od faktu, že som práve v tom obdobíčakala kedy mi opäť narastú predné zuby. Žiarlila som na jej život, hoci somo ňom v skutočnosti nevedela vôbec nič.
Po škôlke som ju dlhonevidela, vlastne až keď som bola na strednej škole a moje meno sa mi užaž tak zlé nezdalo. Stretla som ju na zastávke. Tlačila kočík a zdala sami celkom drobná, presne ako som si ju pamätala zo škôlky. V tej chvílisom si nevedela spomenúť, prečo som vlastne na ňu žiarlila.
V partnerskýchvzťahoch je to trošku o inom i keď aj tu sa často stáva, že si nadruhý deň nevieme vybaviť aký presne dôvod sme to na tú super žiarlivostnúscénu mali. Nevadí, určite bol dobrý, inak by sme predsa taknevyvádzali...alebo sa mýlim?
Prednedávnom som počulajednu slečnu povedať: „ja nikdy nežiarlim“ alebo to bolo „vôbec“? každopádnenežiarli a pozor na to „nikdy“! Jej veta ma celkom vytrhlaz činnosti, ktorej som sa dovtedy venovala a začala som rozmýšľať akoto vlastne s tou žiarlivosťou je. Samej seba som sa ani pýtať nemusela. Jemi jasné, že žiarlivá som a ani náhodou si nemyslím, že je to zlé alebonenormálne. Súčastne ale zastávam názor, že nie je žiarlivosť ako žiarlivosťa že kým jedna môže byť považovaná za prirodzenú „sajdku“ lásky, tá druhálásku ničí. Moja ešte lásku nezničila, takže sa stále rátam do prvej skupiny.
Predpokladám, že ibamálokto môže tvrdiť, že na svojho partnera nikdy nežiarlil a tak je tosprávne. V mojom svete totiž láska potrebuje opateru a neustáledobíjanie. Je to proces, ktorý by sa nemal končiť pri prvom „ľúbim ťa“, alemožno práve tam by mal začať. Tiež si myslím, že o partnera je trebabojovať, mal by vedieť, že si uvedomujeme aká krehká vec je vzťah medzi dvomaľuďmi. Predstava, že jedného dňa zistím, že môj priateľ berie náš vzťah akosamozrejmosť, čím vlastne vníma aj mňa samotnú ako čosi, čo proste máa hotovo, ma totiž desí.
