Už v aute sa hádamea opäť raz pre niečo, čo on nechápe a ja neviem, či hovorímhotentótsky alebo je to genetické. Proste, dostanete informáciu, ktorú vyvnímate ako fakt, ale v reály by ste hádam radšej nemali veriť v jejnaplnenie, tobôž ho čakať. Nedočkáte sa. Jediné, čo sa stane je, že ak budetechcieť vysvetlenie, bude to ešte horšie, lebo zistíte, že hoci všeobecne „áno“znamená „áno“, môže ho váš najdrahší veľmi ľahko chápať ako „ak sa podarí“, „akbude čas“ alebo „možno“. Ešte raz si niekde prečítam, že žena ak povie nie,myslí áno a ak povie áno, je to zrejme možno, tak .... Chlapi súv menení významov slov absolútne jedničky.
Takže sa hádame a v tom„prásk!!!“ Defekt. Napriek opakovaným pokusom „pán tvorstva“ moju pomocodmieta. Prečo nie, nejaké to citoslovce pokojne nadvihne auto aj samé. Už satak deje asi 10 minút. Aspoň, že neprší. Auto po dvoch klesaniach opäť stúpaa okolo nás fujazdia tí, ktorí dôjdu načas. Ako toto prežijeme?V stane ....
Pokračujeme v ceste. Nulovákomunikácia nám obom umožňuje sledovať krásy prírody, ale myslím, že toto dlhonevydrží. A už sa opäť rozprávame a ak by sme šli pomalšie, mohli bynás pokojne počúvať aj ostatní účastníci cestnej premávky. Musím sa úprimnea s prvým náznakom smiechu priznať, že už si neviem celkom dobrespomenúť, prečo to celé vzniklo, prečo sme sa vlastne do seba pustilia takto to býva dosť často. Nevadí. Riešime plán cesty, mám možnosťvyjadriť svoj názor, realizácia ale padne do rúk šoféra, zo sedadla spolujazdcatotiž nemám absolútne žiadnu šancu zabočiť vpravo ak sa on rozhodne ísť doľava.
Prichádzame na miesto určenia,kde ja už mám vytvorený plán, ako vyviaznuť bez zlých pocitov na duši. Obzerámesi mesto, jeme dobroty, počúvame ľudí, ako sa rozprávajú, smejú, pijeme pivoa je nám dobre. Možno to bude aj tým slnkom, možno iným miestom, neviem.Nehádame sa.
Pomaly sa zvečerieva a jenačase nájsť kemp, rozložiť stan (našli sme si miesto blízko všetkéhopotrebného a relatívne ďaleko od ostatných), otvoriť Hrušku, zohriaťguláš, nájsť si cestu do spacákov a dočkať sa nového rána. Pred Hruškou savšak rozhodnem zájsť sa osprchovať. Meno kempu spomínať nebudem, opíšemzariadenie, uvidíte a možno aj spoznáte. Vo vnútri je šero, nie že bynesvietili svetlá, ibaže všetku ich snahu úspešne maria tmavé steny. Vovstupnej „hale“ máme 4 umývadlá, skutočne použiteľné budú asi iba dve, keďženie je čím otočiť, aby tiekla voda. V podstate by stačil jeden kohútik,pretože každý hneď po zatiahnutí závesu v sprche zistí, že tečie ibamodrá, čiže v preklade ľadová voda. A tečie, ale neodteká, takženôžky krásne odmoknú a mať tú možnosť a lepšie videnie v šere,môžete sa vrhnúť na pedikúru. Pre ilustráciu teda stojíte asi po členkyv studenej špinavej vode a zhora na vás tečie to isté, iba, ako tajnedúfam, čisté. Ideálny spôsob ako prechladnúť ešte skôr než sa vám to podarív stane. Pochválim sa, nestalo sa.
Exkurziusociálneho (kto toto vymyslel?) zariadenia, to som ešte nespomenula, ževiac-menej verejného vďaka dverám z oboch strán podstatne užším ako jezárubňa, som absolvovala a v rozdrkotanom duchu som sa vrhla naHrušku. Skvelá vec. Niečo tu však nesedelo. Stan sme postavili vedľa autaa auto sme zaparkovali k lampe, tak prečo je tu tma? Lebo lampanesvieti. Spočiatku nám to sťažovalo manipuláciu s plynovým varičom,jedlom, nožíkom a podobne, neskôr sme ale zistili, že sme spokojní.
A jetu ráno, ani neviem ako sa to stalo, ale je tu, osviežujúce, malinko navlhnutéráno v kempe. Okrem nás sú hore ešte naši susedia, ktorí neviem ako spalipod zapnutou lampou. Mali sme naozaj paradoxne šťastie, že čosi nefungovalo,aspoň nás to nerušilo. Keďže som si ešte nezvykla, opäť skúšam viaceroumývadiel až nakoniec nájdem funkčné. Robíme si čaj a rannú kávu, raňajkya hovoríme o pláne na deň. Poučená, aspoň ak si dobre spomínam, sa užnemontujem do neovplyvniteľného, preventívne sa radšej vyhnem hotentótštinea genetike opísanej v úvode.
Vyrážame,deň bude krásny, slniečko svieti a my sa štveráme na Sitno. Hore sa mikonečne podarí získať fotografiu „na motorke“, po ktorej som túžila už roky,keďže fučí a darí sa mi celkom dobre napodobiť človeka fičiaceho proti vetru.Dávam si hore teplý čaj, otvárame maličké šampanské a chrúsceme ´energiudodávanú pozvoľna´.
Teraz násod konečného cieľa cesty delí iba zostup a asi 15 minút v aute.Prichádzame do mesta, ktoré trošku poznám z výletu s mojou niekdajšoutriedou. Vtedy ma veľmi nevzalo, boli sme tam iba krátko. Riešime otázku hladu.Chodíme a hľadáme ne-picériu, čo hraničí s nadľudským výkonom, ale... máme to, sedíme a jeme.
Po doplneníenergie, ktorá sa nám predtým akosi pozvoľna minula, ideme na hrad,z hradu do uličiek a obaja zrejme myslíme na to isté. Vlastne nie zrejme,lebo sa o tom rozprávame. Takto žiť by sa nám páčilo. Ráno sa prebudiť,pozrieť z okna alebo vyjsť do záhrady/na terasu a vidieť celéprebúdzajúce sa staré mesto ako na dlani. Nádhera. Ideme na kávu, keďže smez čista-jasna natrafili na reštauráciu. Nie je tu ani noha, sadáme sik stolu a objednávame si kávu a kofolu. Je horúcoa tekutiny nestíhame dopĺňať. Prichádza prvá rodinka, potom druhá, potomhneď aj dve naraz, odrazu je celá záhrada plná detí, maličkých aj väčších,v kočiarikoch aj bez a rodičia sa zjavne poznajú. My dvaja saohľaduplne vzdávame svojich miest pri stole, aby všetci mohli byť spolua presúvame sa pod strom. Dopíjame, platíme, odchádzame.
Vraciame sadomov, vonku je šero, ešte sa na chvíľku zastavujeme pod viaduktoma robíme si fotky. Zvláštne miesto, nosníky sú staré, kamennéa krásne tajomné. Myslím, že čosi jeme a odchádzame domov. Malázastávka na benzínovej pumpe, jedna otázka a je to tu opäť. Hádame sa. Asiby sme mali mať dve autá.
