V deň, keď si zomrela, sa mi vrátili všetky zlozvyky. Už zasa sa škrabem, šúpem si uši a mám pocit, že písaním sa dá niečo zmeniť. Slovenské železnice na Tvoju počesť pridali každému vlaku Bratislava-Košice trojhodinové meškanie, a tak sme sedeli ja, plešatý chlap, čo nadával na Čaputovú a bolesť v jednom kupé bez klímy a nedalo sa tam dýchať. Presne od 13:07 som si myslela, že to nemôže byť pravda, že všetko horšie môže byť predsa len najhoršie, že svet je jeden veľký hoax a že tá Havlova láska a pravda dlhodobo asi nevíťazia. Bohužiaľ, časť z nich si si vzala so sebou niekam za dúhu, ku ktorej ste s Rezkom toľkokrát stúpali.
My, Tvoji fanúšikovia, ktorí sme navonok možno nie, ale vo svojej podstate osamelí ľudia, a nevieme urobiť so svojimi veľkými emóciami niečo zmysluplné, sme ich všetky dávali Tebe. Lebo Ty si tak krásne dokázala budiť dojem, že si ich všetky vážiš, ukladáš a dokonca aj opätuješ. Len Ty a Renée Fleming ste sa po koncertoch podpisovali do odpadnutia a nakazenia covidom a usmievali do všetkych selfíčok, storiek a filtrov, kde vás mriežkami a zavináčmi označili cudzí ľudia ako svoje múzy. Ďakujem Ti, že aj ja som to mohla toľkokrát urobiť.
Rada som sa k Tebe pripodobňovala, lebo to obyčajní ľudia radi robia, keď sa medzi nimi mihne duch génia a oni toho svojho v sebe ešte neobjavili (a väčšinou ani nikdy neobjavia) – a hovorila som si, ja som chcela byť herečka, ona tiež, my sme úplne rovnaké! Každý, kto si myslí, že „našťastie“ Ťa to odvialo na spevácke chodníčky, je na omyle, lebo v Hajdovej Josefíne si bola rovnako rozkošná (a výborná), ako o niečo neskôr v ligotavom zlatom overale, keď to ešte mimoriadne lietalo z Prahy do Tokia. A, samozrejme, žila-byla aj Suchého chichotavá bludička, ktorá skoro od smiechu nedohrala predstavenie, keď si jej herecký partner dal za klobúk pero, ale plniace. To bolo ešte v časoch, keď si sa smiala, lebo Ti bolo ľahko, a nie najťažšie.
Hľadali mladé talenty a našťastie Ťa našli - aj keď si skončila druhá, na čo by môj dedo povedal „První vyhrání z kapsy vyhání, ľem še neplaš!“ A mal by ako toľkokrát pravdu. A potom už lietali Sláviky, jeden za druhým, Karel Vágner sa usmieval tým svojím typickým úsmevom „popod bajus“ (prepáč, už je tu zas ten môj dedo) a koncertov bolo viac, ako dní v mesiaci. Všetci chceli (moju) Zagorku, dokonca aj režim, ale ten si na Tebe trochu popálil prsty aj ego, keď si síce podpísala iba niekoľko viet, ale bolo v nich povedané všetko na svete. Aká nepredstaviteľná sila a odhodlanie muselo byť v tej milej holke, v tých zlatých vláskoch, ktoré vlastne mávali zbohom súdruhom, hoci tí sa ešte úporne snažili odrovnať ich umlčaným telefónom a životom. Predstavujem si Ťa, ako tam niekde sedíš, na tvrdej stoličke a na Bartolomejskej, máš stále tie nádherné jamky v lícach a prst v obväze a oni si myslia, že jéžiš, táto odvolá, keď na ňu krivo pozrieme. Neviem, čo hovorili komunisti namiesto jéžiš - ale viem, aká odvážna si musela byť, aby si sa postavila a povedala „Neodvolám a bolí ma prst, preto odchádzam!“ (Alebo tak nejako). Keby som sa nenarodila až po zamatovej, určite by som Ti vtedy požičala tých päť Kčs na električku, aby ste mali s Karlom ako ísť domov.
V čase, keď iné speváčky na playback bilancovali svoje kariéry, si Ty ešte stále mala toho toľko čo vyspievať a povedať, že všetci organizátori rozlúčkových koncertov len smutne škrtali rok čo rok Tvoje meno zo zoznamu. Vždy si mala celú tú svoju jedinečnosť vo farbe hlasu, to ak by som sa chcela vyjadriť muzikológsky – a vždy som v ňom počula každú aortu, chlopňu aj iný kúsok Tvojho srdca, ak by som to zasa mala povedať pateticky. Ale Ty si dokázala to, čo ja nikdy nie - že v Tvojich textoch boli veľké, patetické slová vždy na správnom mieste, prežité a prijaté. Nikdy si nežila ani nespievala klamstvo. A to nie je sranda, keď má človek na konte skoro 900 piesní.
Ak by som ešte chcela byť pateticko-trápna, čo mi teda narozdiel od Teba ide, povedala by som, že veď by som mohla byť Tvoja dcéra – ale nemohla. Ten prvý dôvod poznáš a bolel iba Teba - a ten druhý je, že toto by si doma určite nechcela, veď čítaš. Vždy som Ťa najviac obdivovala práve za túto superschopnosť, ako si dokázala to, čo toľkí považujú za nenaplnené ženstvo, v sebe potichúčky odtrpieť, spracovať a elegantne odkopnúť do rozškľabenej papule bulváru plnej nekonečných otázok „A neľutujete, že...“ Nemáš čo. Po svete predsa behá toľko generácií detí, čo si Ťa spievajú, že Ti ich každá matka môže závidieť.
Vždy si sa na mňa z obalov svojich cédečok pozerala tak láskavo, že som len čakala, kedy ma zavoláš na svoju vychýrenú sviečkovú, pohladíš po tvári a povieš, že všetko bude dobré. A veľakrát som to aj počula, ja a milióny ďalších ľudí. Nepoznám nikoho, kto zlodejovi, čo ho skoro zabil a prišiel vykradnúť, nalial šampanské a na rozlúčku povedal, nech sa zastaví, ak bude niečo potrebovať. Teda vlastne áno. To je ten „laskavec“, o ktorom tak často hovoril v spojitosti s Tebou Karel Vágner.
Viem, že si nikdy nechcela, aby Ťa v ťažkých chvíľach niekto držal za ruku, lebo si do svojich bojov vždy tiahla a doteraz víťazila sama - a viem, že v tej, ktorej si sa najviac bála už odmalička, to on, Tvoj vyveštený slovenský Pavarotti, určite urobil. A ja mu za to spolu s tými miliónmi ďalších ďakujem. Povedala by som ešte, že som Ti ho vždy závidela – lásku ako z poslednej časti Skrytej vášne, ale závidieť Zagorke, to je asi ako vykradnúť útulok pre psov.
Vždy si bola dáma, na to nesmiem zabudnúť, ale nie taká tá, aby reč nestála a iba na obálku – taká tá ozajstná, na ktorej ako na jedinej na svete dobre voňal Dior Poison a celé generácie chlapov Ťa chceli viesť za ruku s tými dlhými, nádhernými a príbehy rozprávajúcimi prstami. Keby si ma tu teraz videla, opuchnutú a doškriabanú – Ty, čo si zastávala pravidlo, že aj smeti treba ísť vysypať v lodičkách – asi by si mi dala z ľútosti svoju zlatú kolekciu zadarmo a povedala „Jé, vy ste si asi v poslední době dali moc šampíčka, že jo?“ Kdeže. Čakala som celé tie roky s otvorenou fľašou na Teba. A keď si pred pár dňami so svojimi obľúbenými bublinkami vyprchala niekam nad obzor, povedala som si, že ďalšiu už otvoríme spolu v paralelnom vesmíre. Tak dovtedy adieu!
Až na Mys dobrých nádejí šla s nami
Ďalej už musíme ísť sami
To iba usnula, spí – má milovaná Hany
A počká na nás nad hviezdami
