Katka Želinská
Milostní dopis Haně Z.
"Láska není k dostání - láska musí žít."
Hľadám a objavujem svoje podoby. Najviac v divadle, lebo tam to ide tak najľahšie a to som študovala. Rada sa prekvapujem, rozprávam s herečkami, počúvam operu a mám psa, ktorý vlastne nie je môj. A vždy mi hovorili, že "dzecko, ti maš vecej ščesca jak rozumu!" Zoznam autorových rubrík: prúd vedomia
V obchodoch zhasínajú megalomanské svetielka na megalomanských stromčekoch a narovnávajú uši veľkonočným zajačikom.
Zo strachu sa väčšinou nerodia pekné veci. Skôr v nás umierajú. Budíme sa s ním, zaspávame a občas do nás z celej sily vrazí aj cez deň, aby sme si nemysleli, že to ide bez neho a jednoducho.
Pre každého má apokalypsa inú podobu. Mne sa napríklad stačí zobudiť do sveta, v ktorom nehrajú divadlá. Bez varovania, bez prípravy, bez výnimky.
Vždy som verila na minulé životy, šťastné konce a že debilov je na svete menej, ako nedebilov. (A prestala si čítať internetové diskusie, aby som tomu mohla veriť ešte aspoň chvíľu).
Vychovávali ma k tomu, aby som si nikdy nič nenechávala na poslednú chvíľu. Prihlás sa už na druhej hodine, aby si mala zvyšok školského roka pokoj, buď na stanici desať minút pred odchodom vlaku,
Dedo zvykol hovoriť „Teľo roki po vojne - a taka žima!“ Našťastie už skončila. (A prišlo rovno leto, lebo matka príroda neprokrastinuje).
Život vlastne vôbec nie je zložitý – dá sa zapísať v binárnom kóde. Sú dni, keď sa mi nechce zobudiť a potom sú dni, keď sa nemám prečo zobudiť. Sú veci, ktoré by som už nikdy neurobila a veci, ktoré jednoducho nikdy neurobím.
Keď na vás zabreše čivava, obvykle sa nad tým veľmi nevzrušujete a poviete si, že v ženských kabelkách sa odjakživa dalo nájsť všeličo. Horšie už je, keď komplex malých psov majú ľudia.
Prestala som sama sebe hovoriť, že som stratená. Nie som. Som na ceste bez cieľa. Idem po nej s nádejou, že nájdem miesto, ktoré sa mi bude páčiť a tam ostanem. Nie som stratená. Som na ceste.
Život rádového umelca sa rozdeľuje na obdobia pred a po „volali mi“. Tie „po“ bývajú obvykle mnohonásobné, lebo keď vás chcú ako hlas do reklamy, o päť minút dostanete aj postavu v seriáli a pozvánku na konkurz do divadla.
V lete obvykle bývam nostalgická, mrzutá a reflexne unavená zo školského roka, lebo aj keď raz po devätnástich rokoch možno nebudem chodiť do školy, ten pocit júlovej úľavy mi ostane ako jazva z rozbitej hlavy.
Všetko, čo máš rád, len chvíľu máš - čas káže plať. Ak nieto čím, dá príkaz vráť, veď dávno vieš, že to, čo veľmi chceš, si žiada daň. Máš prázdnu dlaň. (W. Russell)
Zomrel Rickman, píšu o tom topky.sk aj hovoria na TA3-ke. Minulý rok som s ním na herectve tancovala valčík, keď sme si mali predstavovať, že tancujeme so svojím vysnívaným, krásnym a charizmatickým mužom.
Už sú tu. Tak, ako bezútešné fotky izieb založených papiermi s popiskami Omg, skúškové!!! alebo ďalšie vyhodené šteniatka, apelujúce predovšetkým na nás, ktorí nejaké doma máme a nechystáme sa ho vyhodiť. Novoročné predsavzatia.
Jeseň je vždy prudko existencialistické obdobie. Určite aj Sartre písal Muchy a hrabal lístie na striedačku. Životy sa vždy v jeseni začnú zvláštne nakláňať na jednu stranu a my to cítime intenzívnejšie, ako v iné obdobia roka.
V krajine bez komplexov mi občas býva úzko. Už nie tak často, ako doteraz, lebo aj starého psa naučíte nové kúsky, akurát to trochu bolí, asi ako ľudia a veci odrezané oceánom.
Keď sme od ľudí, ktorých milujeme, vzdialení 7340 kilometrov, strácame komplexy, zábrany aj súdnosť.
„Není šedivých dnů. To jsou jen unavené oči, které nechtějí vidět jejich svátečnost. (Jan Werich)
V poslednej dobe som si prešla sériou niekoľkých maniodepresívnych existencialistických období, asi ako každý, kto bol aspoň raz na úrade práce. Má to zmysel? Budem niekedy robiť to, pre čo som sa tak do krvi bila - nie, nie, ja nechcem ísť nikdy študovať nič iné, len umenie? Baví ma to ešte vôbec, strácať vízie a ospravedlňovať si to slovom „raz“? (Nemala som ísť fakt radšej na to tlmočníctvo/prekladateľstvo?) A potom som si kúpila na Veľkonočnú nedeľu lístky na Kabaret (skrytá reklama).