„Ty máš asi ten oný, elektrický komplex," povedal mi raz Maťo, keď sme cvičili klavír v triede náhradnej mamy číslo tri a ja som zbierala papieriky od keksíkov po polovici školy, lebo napísala odkaz, že „vážení, nenechávajte mi tu bordel". Asi to myslel dobre, ale ja mám len astmu a zatiaľ nemám v pláne zabiť svoju matku číslo jedna ako Elektra.
Odmalička mám podivuhodnú úchylku hľadať si matky všade, kde prídem. Také tie iné ako vaša - také tie lepšie. Lebo taká je koniec koncov každá, s ktorou nie ste dvadsaťštyri hodín denne. A zatiaľ mi to ide.
Matka číslo dva, zvaná mater. Delím sa o ňu s dvoma nevlastnými súrodencami a jednou kamarátkou. Je herečka, lebo som si vždy myslela, že mať mamu herečku je úplne mega. Neviem, ako to zhrnúť, lebo naše „rodinné vzťahy" trvajú už šesť rokov. Fajčila som s ňou pod nápisom Zákaz fajčiť. To sa asi s matkami nerobí. Celé vianočné sviatky namiesto vylihovania pred telkou a jedenia koláčikov presedela za klavírom. V divadle. So mnou. Aby sa mi vrátilo sebavedomie, ktoré niekto celý rok systematicky posielal do teplých krajín. To je už lepšie. Jej nadhľad a objatie potrebujem minimálne raz týždenne. A viem, že vždy keď sa vrátim, všetko dostanem - zadarmo. A to je to najlepšie.
Matka číslo tri. Maminka. O tú sa nemusím deliť s nikým, len s desiatkou jej žiakov. Mňa neučí, len príležitostne. Ako si rozotrieť mejkap, aby sa mi nespravila kukla a tak. Je speváčka, lebo som si vždy myslela, že mať mamu speváčku je úplne mega. V podstate som si ju našla podobne, ako tú pred ňou a ona si nenašla mňa (čo majú všetky moje náhradné matky spoločné), ale vie sa tak krásne tváriť, že je to vzájomné. V podstate mi ju stačí raz týždenne vidieť medzi dverami - a viem, že je všetko v poriadku, zem sa stále točí a láska, taká trochu iná a nezištná existuje.
Matka číslo jedna. Tú som si nechala na záver, aj keď je prvá a jediná, aby tu aspoň trochu tej symboliky bolo. Vždy, keď som rozmýšľala, prečo mám ostatné matky radšej ako ju, hovorila som si, že to preto, lebo ma mala, keď ešte študovala a nemala so mnou taký intenzívny vzťah ako s mladšou sestrou, keď už bola regulérne na materskej. Ale keďže ja som sa v tom období mala intenzívny vzťah akurát tak s gumovou kačičkou, môžem o tom prd vedieť. Chcela som, aby ma vedela len tak pre nič za nič stisnúť, objať, utešiť, pochváliť - akokoľvek prejaviť city, ako vedia tie iné mamy, a tom som jej v duchu vyčítala. A potom som trochu vyrástla, tak o desať centimetrov, odišla z domu a preťala staré väzby rovno v koreňoch. Nie nie, nerozplakala som sa na stanici, že sa vlastne neviem sama o seba postarať a ešte stále som si tak celkom neuvedomila realitu, len som pochopila, že prečo to tak všetko bolo. Že asi preto, lebo som presne taká istá ako ona. Viem o veciach strašne pekne a múdro rozprávať, ale skutek utek. A že všetky tie náhradné matky si hľadám len tam, kde mi chýba moja. Jediná a pravá. Lebo ty si už navždy moje číslo jedna, mami!
Keď sa o niekom len tak z ničoho nič dozviem, že nemá mamu, nechápem prečo, ale odrazu mi je toho človeka tak strašne a podvedome ľúto, až sa hanbím. Ja si to ani neviem predstaviť. Ja sa môžem svojim dvom náhradným sťažovať na tú vlastnú, aj keď všetky a akékoľvek matky držia spolu. Ja ich mám tri. A s každou som maximálne spokojná. Asi by som im mala ísť aspoň poslať esemesku, nie?
