Potom som prešla na druhú strednú a do ďalšieho levelu úprimnosti. Posaďte hlas do hlavičky a s tým najširším úsmevom každému zdravte „Dobrý deň!" Tak nás to učil ujo Stanislavskij - zo seba, hlavne zo seba. A svoju profku presviedčajte, že nie je neschopná a vie učiť (veď kolegovia jej to nikdy ani len nenaznačili!) za zatvorenými dverami - aj steny majú uši a všetko, čo poviete, môže byť a bude použité proti vám. Lebo ide o veľa. Nevysporiadané komplexy a zranené ego.
Odmalička som nešťastná, keď sa ľudia nemajú radi. Naivná idealistka. Preto som si vybrala aj najideálnejšie miesto pre uplatnenie svojho charakteru - divadlo. Preto som si vybrala vysokú školu, kde sa „hviezdy" nerodia - oni tam už prichádzajú. Môžete sa s nimi porozprávať napríklad o filozofii alebo niečom inom, za čo rovnako dokonale ukryjete svoje tuctové a nealternatívne názory. Sú veľmi priateľskí, kým im nestojíte v ceste. Ale výnimka potvrdzuje pravidlo (a teraz nehovorím o sebe, aj keď, áno, tiež mám ego). A ja som si vybrala. Náhradná mama číslo tri, ktorá si poctivo plní svoje materské povinnosti a chodí na všetky predvádzačky, predstavenia a vystúpenia, keď mama číslo jedna nemôže, mi hneď po prvých povedala: „Ty tam nepatríš, Katka. Ty si presne taká istá ako ja - sama svoja." Možno tam je pes zakopaný.
Niekedy ani netreba klamať, stačí len niečo nepovedať. Nechtiac, samozrejme. Nejaké cudzie dievča pobozká na ústa chlapca, s ktorým dva mesiace chodíte von. A kebyže sa neopýtate, ani sa nedozviete, že „to bola moja priateľka". Aha. Veve by povedala a o tom svojom aj naozaj povedala: „Debilček!" Ale on predsa nič nehovoril, neurobil, nesľúbil. To dnes nikto - načo? Žijeme v liberálnom svete. (Hovorila som, že som naivná idealistka!)
Aj ja veľa klamem. A vymýšľam si, keď som príliš lenivá alebo sa o seba bojím. A nie vždy hrám na tú správnu stranu. Ale snažím sa, aby bola jedna. Lebo pravdy je vraj toľko, koľko ľudí - a pritom mám paranoju, že ani jedna. Bizarno-komické, ako Nora Mojsejová. Ale tá je aspoň „uprimna".
