Ako sa vraví u nás, „na posrateho i budar spadne". Spomenula som si na to, keď som ešte aj na súťaži stredných škôl Priestor pre talent musela uvoľniť priestor a nepostúpila som ani z prvého kola umeleckého prednesu. To už čo je! Ale kto nemá šťastie v hre, má šťastie v... Neviem. Naposledy som bola na rande pred rokom, s chlapom, ktorý keď mi dnes volá, vyberám si baterku z telefónu.
Potom mi cez posledné dejstvo Bohémy, ktoré som zasa prerevala, došlo, že človek si asi za všetko môže sám. Minimálne za väčšinu vecí. Sila pozitívneho myslenia - Secret. (Aj keď je taká depka oveľa zaujímavejšia pózička ako dobrá nálada). Začala som teda rozmýšľať, kde sa stala chyba. Som k ľuďom milá, mám vrodenú potrebu vychádzať s každým dobre (čo je skôr vrodená vada, keďže je to vo väčšine prípadov na škodu) a viem sa tešiť z maličkostí. Lenže to nie je všetko.
Trpím chorobnou schopnosťou viazať sa na ľudí. A to zasa neplatí iba o chlapoch, aby si teraz nemysleli. Je to niečo ako epilepsia, len záchvaty sa prejavujú viac dovnútra, ako navonok. Väčšinou, keď sa chce niekto odviazať skôr ako vy - lebo to je druhá stránka tejto nevyliečiteľnej choroby, a to že tí, ktorých si vyberiem, by si nikdy nevybrali mňa. Ono je to dosť náročné, keď dostávate samých takých, ale zvyknete si. Musíte.
Pri každom vzťahu si po dvoch dňoch predstavujem, ako mi bude pasovať nové priezvisko ku krstnému menu a ako asi budú vyzerať naše deti. Niekedy aj pred vzťahom. Niekedy aj pred niečím, čo nikdy vzťahom nebude. Potom rozmýšľam, či je normálne hovoriť „ľúbim" častejšie ako umývať si zuby. Ale ja to naozaj myslím vážne. A to je skôr tragické. Že po niečom tak túžite, až si niektoré veci vsugerujete a potom už ani sami neviete, čo je vlastne pravda. Ale ako povedala náhradná mama - my, dramatické umelkyne, všetko prežívame. A je úplne jedno, či koncert pred poloprázdnou sálou alebo nejakých tých osudových.
Malá Jana mi raz na streche povedala, že chlapi sú ako holuby. Buď od nich niečo chytíš, alebo ťa oserú. Liezli sme po rebríku, najprv ona, potom ja a oči sa nám krížili s priečkami, takže som vážne nebola v stave rozmýšľať nad tým, či má alebo nemá pravdu. Myslím, že vtedy sa mi zdalo, že hej. O týždeň už nie, lebo som milióntyosemdesiatypiatykrát povedala „ľúbim".
A tak to ide dokola, ako štyri ročné obdobia alebo tá pesnička, čo sa spieva na dvore v školskej družine: ide pieseň dokola, okolo stolalala, ide pieseň dokola, okolo stola - ide pieseň krásne, Katka nám ju začne... A keďže ma od šiestich rokov učili poslúchať a neodvrávať, ja fakt vždy začnem. Ale väčšinou nestihnem dospievať ani prvú slohu. Čo už.
(Foto: Viedenské holuby by Amanitka - http://www.sashe.sk/Amanitka/detail/viedenske-holuby)
