Keď som naposledy čakala na malej stanici na nočák, sledovala som, ako sa pri jedinej svietiacej lampe pária holuby. Holubica nevyzerala dvakrát nadšená. Podľa mňa sa mu tým hysterickým mávaním krídel snažila dať najavo, že ju bolí hlava. Niekedy by som chcela mať v sebe taký chlapský element neriešenia. Lebo my ženy strašne chceme všetko „riešiť" a rozškrabávať (čo by sme inak robili!) A strašne chceme umierať na lásku, aj vymyslenú, a byť Madamy Butterfly, Kareniny, Tatiany a Júlie,... (Minimálne sa do nich štylizovať, keď to inak nejde). A potom robíme z vecí Veci a sme zmätené, keď sa nám za to pomstia.
Náhradná mama č. 3 mi raz, keď som chcela veľmi divadelne odísť z divadelnej školy, povedala, že odchod je to najjednoduchšie riešenie, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Ja strašne rada a strašne často odchádzam, keď to niekde len trošku zasvrbí. To je tiež ženský element - trieskanie dverami. Našťastie mám ju, aby mi občas pripomenula, že život je psychologická dráma väčšinou len naším pričinením.
Na zlých koncoch je niečo fascinujúce. Zdajú sa reálnejšie ako „šťastne až do smrti". To je na prvý pohľad také násilné. Ako keď idete do esendéčka na Labutie jazero a Odetta neskončí, ale ostane s princom, lebo choreograf to tak vymyslel a vy si potom myslíte, že Čajkovskij videl veľa amerických filmov. Zbytočné zavádzanie. Ľudia by sa podľa mňa mali veľa pozerať na zlé konce, aby ich už potom bavili len tie dobré.
Včera oproti mne bežalo také malé dievčatko v blikajúcich teniskách, ktoré sú teraz asi hit alebo čo, a stále zrýchľovalo a zrýchľovalo a jasné, že ho žiadne typicky matkovské „Nebež, spadneš!" nemohlo zastaviť. Roztiahla sa so sirénovitým plačom asi pol metra odo mňa, na Supermana. „No vidíš, sama si za to môžeš!" Asi sa to takto s nami ťahá odmalička. Že keď už niečo svrbí, nedáme tomu pokoj, kým neprestane. A pritom stačí čas, trpezlivosť, optimistickejší pohľad - a ono to občas prestane svrbieť len tak, samo od seba.
(foto: http://cb.cz/horni.krupa/gallery/fotosoutez_2009/slides/314.html)
