Väčšinu dňa zostávame na povrchu, a to je možno dobre, lebo človek je od prírody a od života tvor povrchný, ale väčšinu dňa si len zbytočne myslíme, že to je jediný spôsob, ako prežiť (bez ujmy na citoch a na imidži).
Pustiť niekoho do svojej hĺbky a hlbiny nie je iba o odvahe. U mňa teda určite nie – ja si to jednoducho nazvem inštinktom, osudom alebo láskou, a odvážna som až potom, keď sa na oplátku a bez opýtania dožadujem tej cudzej. Moja hlbina namiesto bezpečnej niveau stable, ktorú má niekedy aj Dunaj, v celej svojej hĺbke čaká ako Grand Canyon na to, že si ju všimne a ocení nejaký turista. Ten väčšinou len prejde skrz a povie “Cute”, ale vo mne sa už otvára Mariánska priekopa. Potom sedím na jej dne, obzerám sa okolo seba a rozmýšľam, kde som urobila chybu, keď je tam toľko zbytočného miesta. Asi príliš často a nechtiac spúšťam u ľudí obranné mechanizmy, lebo hĺbka môže aj pohlcovať, nielen prehlbovať.
Hej, všetci chceme milovať hmatateľných ľudí, nie našou predstavivosťou nabobtnané ilúzie, ale aj tak sa nám častejšie deje to druhé. Ak by som si mala dať do novín úprimný inzerát, bolo by tam napísané: V podstate nič na povrchu nehľadám, ale moja hĺbka nesúhlasí. Značka: Vymením srdce aj za frázy, lebo som štyri písmená, jeden mäkčeň, podobnosť s talianskym národným jedlom čisto náhodná. Kto občas nie je. Ale asi iba ja vždy v takých momentoch začnem plynule hovoriť všetkými tými piatimi jazykmi lásky, a tak mi vlastne nikto nerozumie.
Niektorí ľudia nedokážu so svojou hĺbkou urobiť nič, ale s tou našou zatrasú v základoch. To je taký paradox a nebezpečná kombinácia, lebo vo výsledku nakoniec dobrovoľne zmiznú aj z povrchu – ale pred zosuvom pôdy nás už poznanie tohto faktu nezachráni. Do hlbín padá všeličo. Nenaplnené a nezmyselné očakávania od druhých, komplexy, bolesti aj strachy z blízkosti niekoho, kto sa jej odrazu dožaduje a netuší, aké sanácie svahu už v nás predtým prebehli. Proste všetko to, od čoho by sme tak radi odbremenili tých, ktorí nás do svojej hlbiny z bezpečnostných dôvodov nikdy nepustia.
Mám kolegyňu, ktorú by mali dávať do každej rodiny namiesto Biblie alebo Lexaurinu. So svojím doktorátom z empatie vždy poskladá všetky moje úlomky do použiteľného stavu ešte pred začiatkom vyučovania a povie mi to isté: “Micikám, ten človek ti má niečo zrkadliť a ty iba musíš prísť na to, čo a budeš znova šťastná.” Milujem jej hĺbku - akurát som iba na to neprišla (zatiaľ). Ale uvedomila som si, že to je to, čo asi ja zrkadlím ostatným. Hĺbku. A to asi/určite nie je vec, ktorú by chcel niekto len tak vidieť v zrkadle.
Myslela som si, že život v remisii už bude iba atópia a keď sa prestanem škrabať a mokvať, nič hnusnejšie ma nečaká. A potom prišla láska a ilúzia a zrkadlenie a únava. Klasické životné fázy - bóže, prečo nemám koho milovať/bóže, ďakujem, že už mám/bóže, prečo práve toho/bóže, to radšej nikoho. Našťastie to obvykle ide stále odznova.
Tak dlho som sa na hodinách herectva učila rozplakať na počkanie, až to teraz niekedy neviem zastaviť (a tak mi treba, lebo teta Táňa nás vždy učila aj to, že na emócie sa nemá tlačiť!) Takže nemám riešenie a rozhodne nie ten triezvy pohľad, ktorý občas potrebujeme všetci namiesto facky alebo superschopnosti zbytočne sa rozpitvávať zvnútra. Ale myslím si, že napriek všetkému by sme si v sebe mali zachovať kúsok lásky pre toho, kto vytvoril takú úžasnú ilúziu, že sa do nej dalo zamilovať (aj keď tú lásku práve nechce a nepotrebuje, lebo je to niekto celkom iný). Ja to napríklad asi už navždy budem mať ako v Kauflande pri šunke, aj keď to nie je normálne, ani dospelé. Vypýtaš si desať deka lásky - a mne sa to vždy nejako ureže a opýtam sa, či môže byť pätnásť alebo dvadsať. Na niečo ju už predsa len použiješ, nie?
